V uplynulých dňoch mohli obyvatelia samozvaného „lepšieho Slovenska“ trochu zneistieť. Po mesiacoch takmer-konsenzu, podľa ktorého bola medvedia otázka zástupná téma na oblbovanie a oslovovanie zlých ľudí nenávidiacich slobodu v lese i na javisku, sa aj v opozícii objavili disentné hlasy.
Najprv v KDH a potom aj v SaS niekto povedal, že keď sa viackrát v týždni objavia správy o napadnutí medveďom, asi by sa mohlo niečo robiť. No a nech sa to hocikomu nepáči, v antropocentrickom vesmíre (to je ten, v ktorom žijeme) budú na prvom mieste záujmy človeka.
Zákon o medveďoch nebude ústavný. Taraba sa dohodol s časťou opozície Čítajte Vyvrcholenie vidíme pri deklarovanej dohode ministra životného prostredia s časťou opozície na „lex ursus arctos“, ktorý rozšíri priestor na zabíjanie tejto šelmy. Odborné hodnotenie necháme niekomu inému, možno je to aj kapitálna sprostosť len o niečo menšia ako pôvodne predložená ústavná haraburda.
Politicky je však hodnotenie jednoduchšie: konečne.
Nie preto, že treba vzývať hľadanie dohôd s Tomášom Tarabom, respektíve širšou koaličnou čeliadkou, to skôr naopak. Podať im ruku nad rámec spoločenskej povinnosti je takmer diskvalifikačný akt a koalícia má predsa silu schváliť si, čo chce.
Za ocenenie stojí schopnosť namiesto výsmechu konečne reflektovať ak už nie oprávnené, tak prinajmenšom očividne rozšírené obavy občanov o majetok a zdravie. Môžeme si tu totiž zopakovať, že hlavnou a zvrchovanou povinnosťou mocenského suveréna je garancia bezpečnosti. Človeka.
A pre politikov je záujem o obavy občanov povinnosť aj vec elementárneho záujmu. A to aj vtedy, keď tieto obavy považujú za nafúknutú až bezpredmetné. To nie je populizmus (kiežby si účastníci našej debaty osvojili definíciu toho slova), ale prejav úcty k ľudu ako zdroju moci.
Namiesto toho sa od veľkej časti „lepšej“ politickej reprezentácie, respektíve spoločenských elít v širšom zmysle dočkali v lepšom prípade ignorovania a v horšom priamo výsmechu. To je však šokujúce, že sa potom priklonia k tým, ktorí im aspoň nenadávajú do krvilačných beštií, nastavia ucho a sľúbia „niečo“.
Ľudsky sa dá pochopiť, že tí čudní ľudia žijúci na čudných miestach, kde majú obavy z napadnutia šelmou, sa všelikomu nemusia páčiť. Dokonca môže zaznieť nástojčivá otázka, či s takýmito ľuďmi majú budovať spoločnú občinu.
To aspoň vytvára priestor opäť citovať súdruha Pláteníka: „Áno, aj s nimi – nikto nám žiadnych iných nedá.“
