Autor je spisovateľ a teológ
V poslednom čase, približne od parlamentných volieb, venujú české médiá zvýšenú pozornosť slovenskému vývoju. Je to pochopiteľné a pre malú krajinu na okraji záujmu by to bolo takmer príjemné, keby sa v hĺbke časti českého pohľadu na našu situáciu neobjavoval rušivý moment.
Je zarážajúce pozorovať, ako sa aj vo vzdelanom českom prostredí opakujú klišé a predsudky, na základe ktorých sa takmer všetky české analýzy Slovenska končia poznaním, že Slováci a Slovenky vlastne ani inak konať nemôžu. Na svoje zlyhania sú predurčení historickým vývojom, pretože nikdy neexistovali, vždy boli iba Horným Uhorskom, do ktorého sa postupne vďaka Orbánovmu pôsobeniu vracajú.
Ako by mohli pomôcť Ukrajine, keď naposledy vyslali vojsko bojovať po boku Hitlera a, samozrejme, v súzvuku s depresívnou dialektikou vybraných domácich autorov, čokoľvek urobia, tak sa iba vrátia do „náručia Rusi“, pretože Slovensko je viac ako akýkoľvek iný európsky štát determinované svojimi dejinnými reflexmi.
Náhodné víťazstvá a dočasné zlyhania
Vždy bolo kryptoľudácke a vždy bolo ruské, vždy to bol nebezpečný Východ a ktokoľvek sa proti takému chápaniu dejín a politickej vôle ozve, je nacionalista alebo fašista, pretože čím iným by už Slováci, Hitlerovi spojenci a zároveň milovníci Sovietskeho zväzu, mohli byť.
Ak sa náhodou niečo podarí, niečo, čo rúca predstavu o necivilizovanej mase na Východe, ktorá, na rozdiel od Čechov, ktorí by nikdy zo Zemana neurobili dvojnásobného prezidenta a z Babiša aj budúceho premiéra, volí historicky predvídateľným spôsobom, existuje logické vysvetlenie.
Slováci to dokážu náhodou, oslabením nedemokratického domáceho protivníka. Nikdy nie preto, že by bolo slovenských demokratov viac, ale preto, že občas dá aj slabší súper gól. Tak sa mohla stať Zuzana Čaputová prezidentkou v postľudáckom štáte, tak sa mohla stať Iveta Radičová premiérkou v postsedliackom štáte, tak sa Slovensko stalo členom eurozóny, pretože keď sa o tom hlasovalo, niekto si neprečítal, o čom sa hlasuje.
Proste, Slovensku sa majú veľké gestá dariť napriek tomu, že na ne svojou kolektívnou povahou urodzených divochov na Východe ešte nie je pripravené, a teda ich nemáme považovať za úspech, ale skôr za zlyhanie druhej strany. Inými slovami, zakaždým je to skôr prekvapenie, zatiaľ čo české zlyhania sú len dočasné.
Česko s Háchom, Gottwaldom, Jakešom nikdy nepatrilo matičke Rusi, nikdy nemalo afinitu k sovietskemu typu spoločnosti.
Výsledkom takéhoto selektívneho chápania dejín je, že Slovensko je napriek Štefánikovi, Gabčíkovi, Viestovi, Golianovi stále iba neukotveným štátikom patriacim do ruskej sféry vplyvu a Česká republika so svojím Babišom, Zemanom, s Háchom, Jakešom a Gottwaldom je pevným pilierom západného demokratického liberalizmu.
Zabudnite na Povstanie
Napriek tomu je zarážajúce sledovať, akým spôsobom aj vzdelanejší a blízki priatelia Slovenska reprodukujú frázy a klišé o slovenskej situácii bez toho, aby sa zamysleli, že to, čo sa dnes deje, možno nie je výsledkom dejinnej predurčenosti, ale trendom, ktorý zachvacuje celý vyspelý svet.
