Autor je prekladateľ a publicista
Tomáš Taraba je vicepremiér a minister za SNS. A má aj vlastné logo, takže sa ako vicepremiér a minister pýta novinára, či bol so samopalom na Ukrajine, keď je taký múdry. Lebo áno, presne to je úloha novinára – ísť so samopalom na Ukrajinu. Jedine, že by nie.
Pridáva sa aj poslanec Roman Michelko, tiež za SNS, ktorý v parlamente spoza mikrofónu vykrikuje po ostatných, aby držali huby. No a keďže ide o rozpravu o kultúre, tak presne takto vyzerá tá jeho kultúra.
No a nemešká ani poslanec a takmer minister Rudolf Huliak, tiež za SNS, ktorý v túžbe po vedeckom poznaní fúka dym do nádoby s rastlinou, aby niečo dokázal, ale čo vlastne, to nevie ani on sám. Alebo si možno myslí, že vie, ale v skutočnosti nevie.
A Lukáš Machala, ten Lukáš Machala, ktorý verí na sprisahanie iluminátov a na ukrajinských chazarov a je presvedčený, že svet môže zachrániť výlučne a jedine Vladimir Putin, je dnes štátnym generálnym tajomníkom služobného úradu na ministerstve kultúry, ale ak celý vesmír spojí, tak možno bude aj riaditeľom RTVS.
A spomínali sme už, kto a za akú stranu to ministerstvo kultúry vedie? Nespomínali. Veď načo aj.
To najšialenejšie a najvulgárnejšie
Svet je veľký a plný náhod a všetci títo ľudia majú alebo mali do činenia so Slovenskou národnou stranou. Majú do činenia s tým zoskupením, ktorého historická úloha sa už dávno naplnila – teda ak vôbec niekedy existovala – a ktoré mentálne uviazlo v časoch pohoničov a lampášov a pomerne zlého, ale zato aspoň krátkeho života.
Slovenská národná strana preliezla do parlamentu len vďaka tomu, že pozliepala to najšialenejšie, najvulgárnejšie a zároveň najbezohľadnejšie z hoaxovej scény, ale zrazu sa tvári, ako keby mala minimálne pätnásť percent a za sebou falangy verných občanov.
Ani jedno z toho nie je pravda, ale to nič. Teraz môžeme sledovať, ako im ten svet ublížil, ach, ako im len ublížil a ako si ich nevšímal, no veď oni sa mu teraz pomstia – hoci pomstou je už len to, že ich musíme sledovať. Konečne však prišiel ich deň, lebo oni, áno, oni, sú konečne v kresle. Konečne sú z nich podpredsedovia a poslanci a ministerky a riaditelia.
Toto je ich vlastenectvo, lebo na lepšie nemajú: je gýčové a prekonané, je to obyčajná póza, v ktorej sa za vlajku skrýva, ehm, saturácia ekonomických záujmov. A okrem toho ešte primitívnosť, hrubosť, vulgárnosť. Vulgárnosť, na ktorú sú ešte aj hrdí a demonštrujú ju ako akúsi cnosť: takto to bolo v 19. storočí, vtedy neboli žiadne názory a otázky a nebolo dobre? No nebolo, ale to je jedno.
Je to vlastenectvo, ktoré vylučuje. Nie je pre všetkých obyvateľov Slovenska, len pre Slovákov. A len pre mužov, lebo ženy sa nemajú čo starať do chlapských vecí. A vlastne ani pre všetkých mužov nie; len pre tých, ktorí sú naši, ktorí sú ako my, čiže fúkajú dym na rastlinu, ktorá, chúďa, vôbec nemôže za to, že sa ocitla v zajatí človeka z SNS.
Vlastenectvo len pre úzky výsek obyvateľstva a aj to len podľa ich pravidiel, ako keby im to tu patrilo. Ale nepatrí.
O tomto hovoril Ivan Korčok, keď hovoril o vlastenectve: ono totiž existuje aj v inej, modernej a neagresívnej forme a rovnako existuje aj oveľa viac ľudí, ktorým na Slovensku záleží a chcú na ňom žiť a berú si tú vlajku späť. Na posledných 35 rokov si ju totiž sprivatizoval dlhý rad vulgárnych a pomerne dosť často aj opitých mužov a okrem nich ešte Anna Belousovová.
Urážajú väčšinu Slovenska
Existuje totiž aj iné Slovensko. Je to Slovensko, ktoré za niekoľko dní dokáže vyzbierať takmer tri milióny eur, teda keď to už nedokáže vláda. Je to Slovensko, ktoré bolo pred dvoma rokmi v marci na tých hraniciach, keď tam ešte nebol nikto. Je to Slovensko, ktoré pomáhalo a poskytovalo ubytovanie a dávalo tým najavo súcit, pochopenie a ochotu pomôcť, teda všetky vlastnosti, ktorými ľudia v SNS nedisponujú.
A nie je to len vec Ukrajiny, aby nás zase Taraba neposielal so samopalmi do zákopov: je to o tom, aký život vediete. Sú to ľudia, ktorí potichu pracujú, ktorí vo svojom voľnom čase a často zadarmo suplujú celé roky štát. A nič za to ani nechcú.
A nie je to ani výlučne o Bratislave – títo ľudia sú, naopak, všade a mimo hlavného mesta ich dokonca vidíte ešte viac, lebo práve tam sa svojou každodennou obetavosťou starajú o to, aby veci fungovali.
A nie je to dokonca ani o voličských preferenciách alebo určite nie úplne – tak ako medzi nimi nájdete voličov Progresívneho Slovenska a KDH, nájdete medzi nimi napríklad aj voličov Hlasu alebo nevoličov. A pokojne aj Smeru.
No a všetkým týmto ľuďom sa Taraba, Michelko, Machala, Danko, Šimkovičová vysmievajú, pretože oni takí nie sú, nikdy neboli a ani nechceli byť. Vysmievajú sa ich práci a tomu, že sa vôbec o niečo snažia. Hovoria o ľuďoch práce a mozoľoch, ale sami takto nikdy nepracovali. Oni nevedia a nechcú vedieť, o čom to je.
V skutočnosti urážajú absolútnu väčšinu Slovenska, pretože zachádzajú priďaleko. Existuje však aj iný svet, iné Slovensko a iné vlastenectvo ako to blato, do ktorého nás ťahajú. Sú to ľudia bez úrovne, od ktorých nič aspoň trochu intelektuálne radšej ani nečakáme, lebo zakaždým, keď to skúsili, dopadlo to katastrofou.
Celkom rozdiel, však?
Pred niekoľkými dňami som moderoval diskusiu s americkým spisovateľom a horolezcom Artom Davidsonom. Art bol súčasťou expedície, ktorá ešte v 60. rokoch uskutočnila prvý zimný výstup na Mount McKinley. Jeden človek počas nej zomrel, ďalší traja vrátane neho takmer tiež. Potom o tom napísal knihu Sto pod nulou.
Namiesto knihy sme sa však na diskusii rozprávali hlavne o živote. Z pripravených otázok som položil možno štyri, tlmočníckymi poznámkami som zapísal desať strán. Rozprávali sme sa o životných tragédiách, zlyhaniach aj úspechoch, hovorili sme o veciach, o ktorých sa nehovorí, a ak aj áno, tak vôbec nie ľahko. Trvalo to hodinu a pol a ďalšiu hodinu podpisoval knihy.
Art Davidson stále žije na Aljaške, stará sa tam o životné prostredie a venuje sa pôvodným obyvateľom. Jeho manželka je Inuitka a tiež na tej diskusii bola. No a teraz prichádza pointa.
Dnes má Art 81 rokov a je práve na ceste na Ukrajinu, kam nesie pomoc. Po vypuknutí vojny tam založil sirotinec. Tak si to porovnajte s takým Tarabom, ktorý sa dokáže akurát tak z výšky svojej funkcie a s logom v pozadí pýtať novinára, či bol v zákopoch. Celkom rozdiel, však?
Nič to, každý sme nejaký a on je vicepremiér, tak je hádam spokojný (nie je, sledujte ho v budúcnosti). Lenže keď sa stretnete s človekom ako Art Davidson, tak vám títo ľudia môžu byť tak akurát na smiech. Ich nadávky sa vás nemôžu dotknúť a svedčia len o nich samých. Takému Artovi sa nikdy ani len nepriblížia.
Máš logo, si pán. Ale aký si človek?
