Autor je bývalý primátor Prešova v rokoch 1994 – 2002 a bývalý podpredseda SDKÚ
Výzvy na upokojenie situácie na Slovensku by vyzerali dôveryhodnejšie, keby rovnaké slová nezaznievali od tých, pre ktorých je strach prostriedkom vládnutia, i od tých, ktorí sa dlhodobo usilujú kultivovať spoločnosť trpezlivým presviedčaním, že aj keď sme rôzni, musíme spolu žiť.
Možno by sa dalo uveriť všetkým, keby na jednej strane zazneli aspoň náznaky priznania si podielu na stave spoločnosti a na druhej strane by prestala byť spoločnosť vnímaná ako dve či tri názorové bubliny bez možnosti prienikov. Buď ako voliči Fica, Pellegriniho, Danka atď., alebo ako voliči PS, KDH, Sasky, Korčoka... Alebo ako tí, ktorí odignorovali možnosť podieľať sa na správe vecí verejných neúčasťou vo voľbách.
Kto chce mať pokoj?
Výzvy na upokojenie atmosféry môžu vyzerať ako provokácie tej-ktorej „bubliny“. „Však nech prestanú na nás útočiť, urážať, spochybňovať... Nech nám hovoria pravdu, nech nás nevedú do Ruska či k totalite...“
Staršie generácie žili v režime, ktorému viac ako 40 rokov „velili“ boľševici. V opozícii im stála nepočetná skupinka disidentov.
Bublinu vládnucich netvorili len presvedčení stalinisti či husákovci. Ich početnou súčasťou boli „pragmatici“, ambiciózni jedinci, ktorým sa nechcelo čakať na normálne pomery. Pridali by sa k hocikomu, len aby sa mali dobre.
Potom to boli ustráchanci, ktorí podliezali a pretvarovali sa, aby im prijali deti do škôl, aby mali zamestnanie...
Nakoniec najpočetnejšou skupinou boli všetci, ktorí chceli mať „pokoj“. To, čo nám sľubuje novozvolený prezident. Aj klamať, aj sa tváriť zbožne, aj preferovať rodinu, aj žiť podľa vlastnej chuti, aj uznávať ruskú agresiu, aj chcieť mier za cenu zrady, aj sa pohoršovať nad potratmi, LGBTI komunitou, korupciou, ohováraním, osočovaním, urážaním, aj si užívať podľa vlastného „svedomia“, aj byť v EÚ a NATO, aj byť proti týmto štruktúram atď.
Dá sa to za cenu straty elementárnej úcty, ale aj straty kredibility vo svete.
K disidentom bola zasa najbližšie sebavedomá časť spoločnosti, ktorá odmietala otvorenú konfrontáciu, nenechala si však zobrať dôstojnosť, vieru, cnosti, úctu k faktom, nenechala sa kúpiť za „flek“. A bola ochotná pre sebaúctu obetovať profesiu, postavenie, životnú úroveň. Prežívala v ostrovčekoch pozitívnej deviácie, kdesi za volantom nákladiaka alebo autobusu, v kotolni alebo pri malte, intelektuálne aktívne, aby nestratila kontakt s dobou.
Na súdruhov pozerala z nadhľadu, neznížila sa však k ignorovaniu. Práve cez komunikáciu s nimi vedela, kto je kto, ale aj to, ako zmeniť jeho nastavenie, ako zmeniť Šavla na Pavla.
Keby nevedeli, kto je kto, mohla by byť Nežná revolúcia? Zorganizovalo by ju pár disidentov? A kto by robil to, čo chce „chochmes“?
Neignorujme, spoznávajme
Veľmi krátka história našej krajiny dokumentuje fakt, že žiadna garnitúra, ktorá tu za tých 32 rokov našej existencie vládla, si nevystačila s „vlastnými kádrami“. Vždy uplácala, kupovala, korumpovala, strašila, trestala schopných, aby nebola na posmech vlastnému ľudu i svetu.
A vždy išlo o to, kto sa ako pri tomto „kšefte“ zachová. Jednotlivec, odborník, manažér, učiteľ, advokát, sudca, novinár, umelec, duchovný, robotník, farmár, dôchodca...
Mnohí sa dali a dajú „zlomiť“ pre ambicióznosť, mnohí preto, že si nevedia predstaviť život v inej pozícii, mnohým stačí luxus, pohodlie, exhibícia. Až po čase prídu na to, že sa s tým spája aj strata sebaúcty.
Tváriť sa, že sa nič nedeje, keď ktosi z verchušky, do ktorej patrí, oplzlo nadáva, uráža, vyhráža sa, alebo rozpráva, že je absurdné veriť v porážku ruského agresora, preto nemá zmysel pomáhať obeti, chce riadne zaťať zuby. Ale aj vedieť, že sa to nedá zmazať.
Pamätať sa bude aj na tých, ktorí robili „štafáž“ pri hanobení európskych inštitúcií aj pri znevažovaní občanov krajín, ktoré s mandátom reprezentujú.
V slovenskom parlamente i vo vláde, ale aj v obrovskom množstve úradov, v manažérskych pozíciách kultúrnych, vzdelávacích, cirkevných inštitúcií je množstvo ľudí, s ktorými sa dá hovoriť, hoci „slúžia“ tým, ktorých nemilujeme.
Skúsme ich neignorovať, nekádrovať, ale spoznávať. Možno budeme prekvapení, že im záleží aj na našom názore. A dokážu ho aj akceptovať.
