Reči Roberta Fica a Martiny Šimkovičovej o protislovenskej kultúre pripomínajú situáciu, keď v päťdesiatych rokoch komunistické budovateľské kádre hovorili o buržoáznej kultúre. Hovorili umelcom, že si musia vybrať stranu: ste s nami alebo ste protisocialistické živly.
Takto sa zrodila doktrína neznesiteľnej priemernosti, obdobie estrád trápnosti, kosákov a kladív, svalnatých žien so steblom klasov, posvätné trio Marx-Engels-Lenin na stenách budov a všade samé istoty.
Niektorí sa snažili neprovokovať, neprekračovať červené čiary, scenzurovali si myšlienky, aby mali z čoho žiť a mohli ďalej pracovať.
Boli však aj takí, ktorí zacítili takú šancu, akú by na základe svojho talentu (skôr jeho absencie) nikdy nedostali. Propagovali „štátnu kultúru“ a využili priazeň moci na to, aby útočili na každého, kto sa im znepáčil. V mene hlúpej sily.
Potom boli samizdat a odvaha. Vnútorná a vonkajšia emigrácia.
