Autorka je poslankyňa NR SR za Progresívne Slovensko
V poslednom mesiaci som ako poslankyňa Národnej rady SR oslovila niekoľko reedukačných centier, hovorila som so súčasnými aj s bývalými zamestnancami, so sociálnou kuratelou, s bývalým chovancom.
Na Slovensku máme centrá, ktoré dávajú deťom „druhú šancu“, ale aj také, ktoré sú pre ne miestom pokračujúcej traumy. Sú na okraji záujmu spoločnosti aj ministerstva školstva, ktoré ich zriaďuje. Hľadali sme spôsob, ako deťom, ktoré sa v nich ocitnú, čo najviac pomôcť.
„Treba stavať na pozitívnych vlastnostiach u dieťaťa. Videl som, že to jediné funguje,“ povedal muž, ktorý v reedukačnom centre odpracoval 40 rokov ako vychovávateľ. Na jeho slová som si spomenula pri písaní odporúčaní po návštevách týchto centier. Stavať na tom dobrom, čo v deťoch je, zdôrazňoval.
Znie to banálne, no, žiaľ, v reedukačných centrách to ani zďaleka nie je takou samozrejmosťou, ako by malo byť.
Poslanci PS žiadajú zrušenie reedukačného centra v Bystričanoch pre závažné pochybenia Čítajte Keď v januári tohto roka generálna prokuratúra upozornila na kritickú situáciu, pripomenula zlyhania, ktoré sme dlho prehliadali. Nebola prvá. Predtým s kritickými zisteniami prišla ombudsmanka Jana Dubovcová či Štátna školská inšpekcia, no až v januári tohto roku sa to stalo skutočne celospoločenskou témou.
Témou, ktorá rezonovala medzi ľuďmi aj v parlamente. Naplno sme videli, ako štát zlyháva pri deťoch, ktoré sa ocitli na zlej ceste. Na ceste záškoláctva, výtržností či drog. Napriek tomu za mnohé závažné zlyhania v týchto centrách stále nebola vyvodená zodpovednosť.
Polepšovne, ktoré skôr škodia
Nie všetky reedukačné centrá sú rovnaké. Ak však niektoré z nich opakovane zlyháva, nevytvára bezpečné prostredie pre svojich chovancov, nedodržiava zákon, pracujú v ňom nekvalifikovaní ľudia a sídli v úplne nevhodnej budove, je čas ho zatvoriť. Toto je príbeh reedukačného centra v Bystričanoch.
Je iróniou, keď sa dieťa pre záškoláctvo dostane do reedukačného centra, ktoré potom jeho vzdelávanie zanedbáva. Namiesto školy ich čakala len chabá „odborná prax“ s majstrom, ktorý na prácu s týmito deťmi nemal príslušné vzdelanie.
Kým v iných centrách fungujú výchovné skupiny či sedenia s psychológom, tu si niektorí vychovávatelia budovali vzťah s chovancami skôr cez spoločné fajčenie. Potvrdil nám to aj bývalý chovanec zariadenia.
Keď jedna z vychovávateliek upozornila vedenie centra na podozrenie, že medzi chovancami dochádza k sexuálnemu násiliu, namiesto toho, aby okamžite zakročili, to ignorovali.
Dodnes sa za pochybenia nevyvodila žiadna zodpovednosť. Dlhoročná riaditeľka pod tlakom kritiky síce minulý rok odišla do dôchodku, no centrum stále nefunguje podľa pravidiel. V súčasnosti poverený riaditeľ nemá potrebné vzdelanie a zriaďovateľ umelo naťahuje vyhlásenie riadneho výberového konania.
Starostlivosť o dvanásť chlapcov tu stojí ročne 600-tisíc eur. O tom, že by im bolo oveľa lepšie v inom zariadení, svedčí aj správa inšpekcie z roku 2022.
„Zamestnanci sa vyjadrili, že na centrum nie sú hrdí, ich pracovná morálka je veľmi nízka a chýba im pocit kolegiality a spolupráce,“ píše sa v nej. Zároveň sa podľa správy sťažovali, že riaditeľka nedokáže oceniť ich prácu, vystupuje autokraticky a diktátorsky.
Zatvorenie zariadenia je prvým a najrýchlejším krokom, no nestačí. Musíme opraviť systém centier, aby odborne podkutí zamestnanci pristupovali k deťom individuálne. A aby sme to vedeli kontrolovať.
Aby sme naozaj stavali na pozitívnych vlastnostiach dieťaťa.
Individuálne a odborne
Všetko musí byť o konkrétnom dieťati. O tom, v akej situácii sa ocitlo a čo skutočne potrebuje. Aj zákon hovorí o individuálnom reedukačnom programe pre každé dieťa.
Začína sa to diagnostikou. Tam sa rozhoduje, či má ísť dieťa do reedukačného centra pre poruchy správania, do centra pre deti a rodiny, ak bol problém v rodinnom zázemí, alebo do zdravotníckeho zariadenia pre vážne psychiatrické diagnózy. Ak sa zanedbá už táto úvodná diagnostika, čo sa na Slovensku bežne deje, dieťa sa účinnej pomoci nedočká.
Zamestnanci centier si musia vedieť s dieťaťom vytvoriť vzťah, získať jeho dôveru a stavať na jeho pozitívnych vlastnostiach. Preto zo zákona musia mať všetci zamestnanci vyštudovanú špeciálnu pedagogiku, v praxi sa to však nie vždy dodržiava. Na ministerstve vedia, koľko zamestnancov v centrách nespĺňa kvalifikačné predpoklady, a je čas, aby na to aj skutočne dohliadali a v nutných prípadoch zasiahli.
Na druhej strane musí rezort poskytnúť zamestnancom kvalitné priebežné vzdelávanie a podporu. Preto navrhujem, aby bola supervízia pre zamestnancov dostupná a povinná. Ide totiž o prácu s veľmi náročnou cieľovou skupinou, pri ktorej človek ľahko vyhorí, ak sa sám nemá na koho obrátiť.
Zjednodušiť by sa tiež mala spolupráca s políciou v prípadoch, že dieťa z reedukačného centra utečie a je nutné ho dopraviť späť.
Absolútne nevyhnutnou podmienkou je však nulová tolerancia voči násiliu a obchádzaniu zákona. Za predošlé pochybenia treba okamžite vyvodiť zodpovednosť.
Lebo len vtedy, ak sa dieťa cíti v bezpečí a vítané, sa prejavia jeho pozitívne vlastnosti. Len na nich sa dá stavať.
A ako vieme, to jediné funguje.
