Autor je právnik a člen strany Demokrati
Nominácia Slovenskej národnej strany, respektíve botanika Rudolfa Huliaka do Súdnej rady znie ako zlý vtip. Snaha zaujať, provokovať a byť predmetom diskusie je legitímny politický nástroj, pri tejto vládnej koalícii miestami jediný. No ako sa hovorí, „odtiaľ potiaľ“.
To najsmutnejšie a najhoršie
Nominácia obžalovaného Štefana Harabina ukazuje hlboké nepochopenie toho, kde sa slovenská justícia nachádza, čo potrebuje a kto by mal byť „v orgáne sudcovskej legitimity“. Akoby niekto pustil retro film slabého režiséra a ešte aj v zlej kvalite.
Štefan Harabin reprezentuje to najsmutnejšie a najhoršie obdobie, ktoré sme po roku 1989 v justícii prežili. Nejde len o komický prejav a zlobu starnúceho pána, to by bolo najmenej. Ide o praktiky, ktoré pripomínajú normalizátorov z 70. a 80. rokov.
Šikanovanie kritikov, politizácia justície, kumulácia funkcií, vyhrážky, žaloby a účelové nominácie alebo disciplinárne stíhania. Harabin sa pokúsil sprivatizovať spravodlivosť za asistencie Mečiara, Fica a SNS.
Dlhé roky sa sudcovský stav spamätával z pre-zi-den-ta, ktorý chcel riadiť všetko a všetkých, neváhal urobiť zo dňa na deň z odborníka na finančné právo a životné prostredie sudcu pre dôchodkovú agendu. Zasvätení by mohli rozprávať.
V temnote a šere harabinovania bolo však i svetlo, a preto je dôležité si pripomenúť, že napriek verejne (polo)mlčiacej väčšine sudcov, ktorá tu vtedy bola, boli sudcovia, ktorí povedali verejne, kto je Štefan Harabin a čo robí, hoci riskovali pomstu. Verejná výzva a petícia Päť viet bola výkrikom proti šikanovaniu a tuposti systému, ktorý kreoval a reprezentoval práve spomínaný Harabin.
Aspoň nás nevešajú
„Slobodný sudca je právom občana a byť slobodným je povinnosťou sudcu,“ znelo vo výzve. To platí i dnes, bez debaty, azda tým viac, že normalizácia sa opäť zaklína do uhladených rečí, paragrafov a legitimity(?) vyhratých parlamentných volieb (sic!).
Logická otázka, ktorá potom z toho vyvstáva, teda znie: Nájde sa dnes aspoň 116 sudcov, ktorí povedia, že Harabina do Súdnej rady ako nominanta parlamentu nechcú?
Možno v inej dynamike: Budú sa sudcovia (a právnická obec ako taká) ozývať alebo nás čakajú roky ticha a varenia žaby? „Zle je, zle je, ale bolo aj horšie, aspoň nás nevešajú...“
„Prečo, načo a začo“ o tom toľko? Keby išlo o smiešnu funkciu alebo epizódu v politickom panoptiku, tak je škoda drať klávesnicu, ale predsa tu ide o Súdnu radu.
Otázka, kto bude nový sudca, má odpoveď: bez Súdnej rady nikto. Kto bude disciplinárne stíhaný a komu bude pozastavený výkon funkcie sudcu? Na pol roka, na rok, kým kauzy, ktoré súdil/a budú stáť alebo ich bude súdiť niekto iný. To nie je malá vec.
Zrejmý politický obchod medzi Pellegrinim, Dankom a Harabinom zrazu naberá dynamiku, ktorá sa prakticky dotkne celej, doslova celej krajiny.
Iste, niektorí si povedia, že straším. Nesúhlasím, stačí počúvať, čo znie z Úradu vlády, čo znie z hradného kopca, čo bude znieť z Grasalkovičovho paláca.
Kto bude prvý? Kliment alebo Záleská? Hrubala alebo Stieranka? Štift, Bargel alebo Hrnčiar? Sabová? Mám pokračovať vo výpočte mien? Myslím, že kľúč je zrejmý. Žiaľ, medzi nami sú ľudia, ktorým bol nasadený na hruď terč. Pár sa rozutekalo, no mnohí statočne stoja s rovným pohľadom.
Pach pomsty
Ach, opäť tie metafory, súhlasím, preto sa na tomto mieste patrí povedať námietku. Autorovi ju vyjadril priateľ, keď sa ozval a v princípe sa pýtal, kde je hranica politického boja a odbornej kritiky? Čo je a čo nie je politická propaganda?
Politici sú vždy v pokušení oslovovať voliča. Na druhej strane, nie je to práve aktuálna vládna politická moc, ktorá zobrala baranidlo a povedala si, že napríklad menovaných sudcov dostane z funkcií stoj čo stoj?
Nehovorí to autor, naopak, znie to z Račianskej alebo Námestia slobody. Podobne ako pri rušení Úradu špeciálnej prokuratúry nám bude vysvetlené, že ide o mocenské rozhodnutie zaobalené do argumentov, pseudoargumentov a demagógie.
Prosím, aby sme sa nechápali zle, každý sudca alebo sudkyňa (vo všeobecnosti každý človek) sa má zodpovedať za svoje skutky a byť v prípade zlyhania postihnuteľný. To je bez debaty a platí to nielen, ale aj o sudcoch, ktorí súdia exponované politické kauzy.
No jedna vec je zodpovednosť a snaha ju vyvodzovať, druhá vec je spôsob, nehovoriac o pachu už spomínanej pomsty.
Alebo inak: aká je záruka, že taký pán Harabin v Súdnej rade dá férový priestor na vysvetlenie a obhajobu sudcom, ktorých roky otvorene alebo menej otvorene nenávidí, o ktorých sa vyjadroval v prezidentskej kampani alebo ktorí ho teraz súdia ako obžalovaného? Akú záruku nám dávajú nominanti vlády alebo parlamentu, že nebudú nástrojom pomsty? Alebo, že len jednoducho nebudú „vďační“?
O to vlastne ide, kto je nominovaný a čo reprezentuje. Spochybniť právo nominovať si nedovolím, opakujem, otázka je koho. A aké sú záruky, že to nie je človek takpovediac na povel. To, že boli schválení do funkcie väčšinou? Ale prosím vás, to už dávno na Slovensku nie je skutočná legitimita.
Všetci vieme, že väčšina nemôže všetko. Nie je to politická poučka, je to zakorenené v nás, niekde hlboko v prežívaní každého človeka je esenciálne volanie po spravodlivosti, v tom najširšom slova zmysle.
Nie je problém, že by sme nevedeli, že Harabin či ľudia ako Harabin v Súdnej rade sú neprijateľní a zlí, otázka je, či to povieme nahlas. Autorovi sa to píše ľahko, je si vedomý, že minimálne na pár rokov má v justícii stopku, ale ako súčasť právnickej obce nechce mlčať.
Mnohým sa to nepáči, ale či a koľkí sa ozvú? Nepochybne verejne hovoriaci sudcovia (právnici?) sú citlivá vec, ale sú dni, keď treba hovoriť, inak budú kamene kričať. Obávam sa, že také dni prichádzajú, pretože „Harabin ante portas“.
