Autorka je nemecká ministerka zahraničných vecí
V ušiach znie Európska hymna, na oblohe sa blýska zlatý dážď. Objatia navzájom úplne cudzích ľudí.
Vtedy, 1. mája 2004, na moste ponad Odru medzi východonemeckým Frankfurtom a mestom Słubice v západnom Poľsku, som aj ja so stovkami ľudí oslavovala tento výnimočný európsky moment: Východ a Západ sa konečne spojili v Európskej únii.
Takmer 75 miliónov ľudí v Estónsku, Lotyšsku, Litve, na Malte, v Poľsku, Slovinsku, na Slovensku, v Česku, Maďarsku a na Cypre sa v tú noc stali súčasťou rodiny EÚ. Neskôr sa pripojili aj naši susedia v Bulharsku, Rumunsku a Chorvátsku.
Odvážna zodpovednosť a prezieravosť ľudí v prístupových krajinách od Pobaltia až po Stredozemné more vtedy umožnili, že sa táto slávnosť konala. Odhodlane sa vybrali dlhou a ťažkou cestou reformného a harmonizačného procesu.
My Nemci nesmieme nikdy zabudnúť
Pre mňa ako ministerku zahraničných vecí nesie 1. máj jasné posolstvo: každá generácia má svoju úlohu. Generácie našich rodičov a starých rodičov po druhej svetovej vojne zistili, že zmierenie je základom európskeho mierového spoločenstva.
My Nemci nesmieme nikdy zabudnúť, že práve nám, ktorí sme vojnou spôsobili tak veľa skazy, bolo umožnené nájsť cestu k mieru a priateľstvu. Generácie pred nami vytvorili Európsku úniu slobody – pre život, prácu a hospodárstvo – od Atlantiku až po hranice s Ruskom.
Generácia toho veľkého rozšírenia EÚ musela vtedy ukázať odvahu a nenechať sa zneistiť opačným prúdom a populistickými gestami. Tak ako v Nemecku, keď sa v časoch vysokej nezamestnanosti rozdúchaval strach pred „poľským klampiarom“.
Úlohou politiky je – ako kedysi povedal bývalý spolkový prezident Walter Scheel – „robiť správne veci a urobiť ich populárnymi“. Namiesto toho, aby sme sa poddali náladám a nechali sa nimi unášať. Mohli by sme sa pýtať, či by tá debata mala iný koniec, keby už vtedy existovali sociálne médiá. Z nenávisti, populizmu a skepticizmu nemôže vyrásť nič nádejné.
Naša generácia dnes stojí pred úlohou brániť a posilniť Európu – projekt mieru a slobody – aj keď nás to stojí nesmierne veľa sily. Putinova útočná vojna proti Ukrajine nám tým najbrutálnejším spôsobom ukazuje, že náš mier, naša sloboda a náš blahobyt v Európe nie sú samozrejmosťou.
To, čo viedlo generácie pred nami pri budovaní našej zjednotenej Európy, potrebujeme aj my dnes, aby sme Európu ubránili: odvážnu zodpovednosť a prezieravosť.
Ako Európska únia obraňujeme spoločne s priateľmi a spojencami naše hodnoty a našu bezpečnosť. Pevne na strane Ukrajiny. Tak dlho, ako to bude potrebné. Na strane krajiny, ktorá už viac ako dva roky prináša najväčšiu obeť pre budúcnosť v slobode a demokracii – a ktorá medzičasom sama veľkými krokmi kráča cestou k vstupu do Európskej únie.
Sivé zóny sú hrozba
Najneskôr od vpádu Ruska na Ukrajinu nám je jasné, že rozširovanie Európskej únie je dnes aj geopolitickou nutnosťou. Politické a geografické „sivé zóny“ na Balkáne alebo vo východnej časti EÚ tvoria skutočné hrozby. Nemôžeme si takéto sivé zóny dovoliť, pretože pre Putina sú pozvánkou na vmiešavanie sa a destabilizáciu.
Európska únia stojí za slobodou, demokraciou a právnym štátom. Tak ako pred dvadsiatimi rokmi, aj dnes opäť milióny Európaniek a Európanov vidia šancu a nádej v tom, že sa stanú občanmi EÚ. A nemôžeme si to ešte raz dovoliť, aby tak ako v krajinách západného Balkánu celá generácia ostala v „čakárni“ EÚ.
Šancu urobiť Úniu väčšou a silnejšou – a tým zároveň bezpečnejšou – si nesmieme nechať ujsť. Naša únia mieru a slobody je otvorená novým členom.
Ale predsa: aby prijatie ďalších štátov do Únie bolo úspešné, musíme zabezpečiť, aby ostala EÚ smerom dovnútra i von naďalej schopná konať. Preto budeme EÚ dôsledne rozvíjať. Aj keď o tom, akým spôsobom, sa – ako to už vo veľkých rodinách býva – často turbulentne sporíme. Poklad v podobe skúseností krajín, ktoré sú od roku 2004 členmi EÚ a ktoré úspešne zdolali dlhý transformačný proces, má pritom výnimočnú hodnotu.
Aby naša únia slobody dokázala túto generačnú úlohu zdolať, musíme ju reformovať. K tomu pre mňa patrí aj menej práva veta v Rade EÚ.
Aj v Únii, ktorá by perspektívne mala viac ako 35 členov, musíme ostať konaniaschopní. To tiež znamená často rozhodovať veľkou väčšinou namiesto jedným hlasom. Aj keď pritom Nemecko – tak ako každá iná členská krajina – môže byť prehlasované. Rozširovanie a reformy musíme začať rozhodne a spoločne.
Ukázať odvážnu zodpovednosť dnes znamená pripraviť teraz Európsku úniu na to, že ešte v tomto desaťročí prijmeme nové krajiny. Aby sa mohli ľudia opäť objímať pri tónoch Európskej hymny, zjednotení v našej rastúcej európskej rodine.
