V sťažnosti Andreja Danka, že ho cepujú pre ohnutú rúru, je všetko. Konkrétne všetko (predstierané) nepochopenie, čo vlastne spravil zle, veď sa nikomu nič nestalo, čo tam po nejakej rúre.
Na úvod musí autorka poznamenať, že veľmi dobre vie, aké to je, keď vodič, prípadne vodička celkom nezmyselne, z nepozornosti a blbosti nabúra autom do nejakého nevinného predmetu (bez ohľadu na ideologické alebo náboženské presvedčenie toho predmetu – zlé jazyky hovoria, že Dankov semafor bol liberálne naladený, a preto zákerne útočil).

Tento typ nehody je také to „veď sme ľudia“ pochybenie, jaj, veď nebuďme na seba zlí.
No autorka zároveň vie, že za tento typ kolízie neodídete od orgánov s dvojročným zákazom šoférovať, pokutou a so širokým úsmevom.
Dá sa tipovať, že verejnosť bola nepekne oklamaná. A dá sa s istotou tvrdiť, že Danko má byť prečo spokojný.