príslušníkov danej skupiny, napríklad pogromami, či ako ich cieľavedomé brutálne terorizovanie a privádzanie do stavu krajnej núdze s následným konečným riešením , napríklad v koncentračných táboroch.
Valné zhromaždenie OSN schválilo už 9. decembra 1948 (teda deň pred prijatím Všeobecnej deklarácie ľudských práv) Dohovor o zabránení a trestaní zločinov genocídy v znení, ktoré okrem fyzickej genocídy hovorí aj o genocíde biologickej. Nastáva vtedy, keď sa voči danej skupine používajú také opatrenia, ktoré majú kvalitatívne znižovať jej biologickú reprodukciu, napríklad prostredníctvom nedobrovoľnej sterilizácie, násilným dlhodobým oddeľovaním mužov od žien, alebo cieľavedomou likvidáciou jedného pohlavia v danej skupine.
Okrem týchto dvoch známych foriem genocídnych praktík však jestvuje ešte aj tretia, nemenej závažná forma genocídy kultúrnej. Presahuje fyzický a biologický rozmer skupiny a zameriava sa na deštrukciu jej duchovnej identity potláčaním a likvidáciou tvoriacich ju kultúrnych faktorov a inštitútov. V prípade národov a národnostných menšín býva základným cieľom kultúrnej genocídy rodný (materinský) jazyk danej skupiny. Zameriava sa na zákaz, alebo aspoň citeľné obmedzenie:
- jeho používania ako komunikačného prostriedku v rámci tejto skupiny a v rámci spoločenstva, ktorého je daná skupina súčasťou;
- používania miestnych názvov v jej jazyku, čím sa má narušiť intímna spätosť skupiny s prostredím, v ktorom žije (názvy obcí a ulíc, tokov, miestnych lokalít, kopcov a dolín);
- školského vyučovania žiakov a študentov z danej skupiny v ich materinskom jazyku;
- systematického školského zvládnutia tohto jazyka (jeho gramatiky, slovníka), bohatstva jeho prejavov a foriem (poznávaním literatúry v ňom napísanej, ľudovej slovesnosti a pod.);
- printových, audiálnych a audiovizuálnych médií v tomto jazyku pre potreby danej skupiny.
Takto sa snaží rozleptať živú kultúru skupiny, nútiť ju k stagnácii a postupnému odumieraniu; brániť fungovaniu a vytváraniu inštitútov, ktoré by ju stmeľovali a konzervovali, ako sú knižnice, archívy, múzeá, umelecké galérie, divadlá, kluby, kultúrne spolky, umelecké súbory a pod. Rozhodujúcim "tvrdým" nástrojom na presadzovanie týchto zámerov bývajú reštrikčné až likvidačné a mocensky presadzované zákony a nariadenia národného štátu väčšinového národa; jeho "mäkkým" nástrojom býva zas kultúrna a dotačná politika, usilujúca sa o viac-menej nenápadne znevýhodňovanie danej národnostnej menšiny.
Toto všetko sú však známe typické nástroje násilnej asimilácie podrobených národov a majorizovaných národnostných menšín. V tomto zmysle možno povedať, že kultúrna genocída je konečným cieľom násilnej asimilácie a že násilná asimilácia je prostriedkom na dosiahnutie kultúrnej genocídy. Je pre ne príznačné, že sa neusilujú o fyzickú likvidáciu danej skupiny, ale o jej likvidáciu kultúrnu či duchovnú. Skupina neprestáva fyzicky existovať, kvalitatívne sa však mení jej národná identita. Kultúrna genocída síce likviduje pôvodnú národnú identitu danej skupiny, toto však nie je jej samoúčelný posledný krok. Tým sa stáva až prevzatie identity dominantného (vládnuceho) národa v spoločenstve, ktorého je daná menšina súčasťou.
