Ak by z množstva udalostí, ktoré dostali prívlastky historické, prelomové a podobne, musel človek vybrať jednu, ktorá bez najmenšej pochybnosti znesie superlatív najprelomovejšia, nemôže to byť nič iné, ako vstup do Európskej únie. Po dvadsiatich rokoch je evidentnejšie ako evidentné, že 1. máj. 2004 bol veľký národný „game changer“.
Výraz je úplne v poriadku. Keby Dzurinda a spol. nestihli najväčšie rozširovanie v dejinách Únie, Slovensko by sa 20 rokov motalo kdesi medzi Srbskom a Bieloruskom.
Dnešná tragédia Ukrajiny je najdrastickejšie pripomenutie, že najpodstatnejší rozmer a význam vstupu do EÚ je geopolitický.
Na pochybnosti (v súvislosti s Fico IV), že kam patrí Slovensko, dnes drvivá väčšina expertov hovorí, že na Západ. Čo by tí istí hovorili v alternatívnej histórii, keby sa Slovensko do Únie nedostalo?
To, že sa Slovensko zaradilo do spoločenstva európskych demokracií, je kľúčová a nepomerne významnejšia skutočnosť, ako (niekedy aj celkom opodstatnené) postrehy typu „deficit demokracie“, „bruselskí byrokrati“, „zbytočné a nezmyselné regulácie“ a ďalšie.
Najčastejšie spomínanou výhodou je schengen, ktorý po totalitnom väzení znamená veľké zlepšenie kvality životov. Plnosť slobodného pohybu však osekáva migrácia, presnejšie politické zneužívanie migrácie.
Tristné aj ironické je, že odporom k (nedávno schválenému) migračnému paktu práve politici V4 ohrozujú slobodný pohyb vlastných voličov.
Vôbec najblahodarnejší prínos (teda popri geopolitickej identite) je jednotný trh Európskej únie. Slovenský trh je totiž natoľko drobučký a nesolventný, že by nesaturoval ani zlomok priemyselnej a inej produkcie. Bezcolné odbytisko slovenských tovarov v Európe je najzásadnejší stimul zvyšovania životnej úrovne a HDP.
Polemika, že ani s jednotným trhom to nie je žiadna sláva, nie je o členstve v EÚ, ale o štyroch vládach Fica. Ktoré (hoci, iste, ani Matovič sa nesmie podceňovať) nesú gro zodpovednosti za neefektívne využívanie, resp. nevyužívanie a nečerpanie eurofondových miliárd.
Ak sa prizrieme, ako sa uplatňujú európske peniaze v Poľsku - a to je Kaczynski -, pocit márnosti z nepremenených príležitostí nerozptýli ani inak veľmi legitímna dilema, či eurofondy viac neškodia (zvyšovanie korupcie a klientelizmu; kazenie podnikateľského prostredia), ako pomáhajú.
Z vyššie povedaného je evidentné, že dvadsať rokov v Európskej únii je šťastie v zmysloch „lucky“ aj „happy“.
Vie si niekto predstaviť, že Fico IV by tak ako dnes predstieral (kamufloval) politickú a hodnotovú pozíciu kdesi v strede medzi Ruskom a Európou, keby sa 1.mája 2004 nestalo to, čo sa stalo?
