Autorka je spisovateľka
V živote nás míňajú rôzne obdobia. Ľudia bláznia za zlatom alebo trebárs za ázijskou kuchyňou, deti za kartičkami, moji rodičia bažili po knihách, ktoré nevyšli, ale predsa existovali a známi si ich posúvali medzi sebou na prieklepovom papieri. My s bratom sme sa ako malí bili o nažehľovačky so Sandokanom a o céčka.
Boli to banálne predmety a zároveň symboly nedosiahnuteľného. Veci, knižky ani nažehľovačky mi už nechýbajú, mám aj navyše.
Lopatka svätého Valentína
Za posledné dva roky sa viacerí moji priatelia nezávisle od seba vydali do Santiaga de Compostela. Pešo, štartujúc z rôznych miest, navštívili Katedrálu sv. Jakuba, aby prežili svoje „camino“ – svätojakubskú púť.
Počúvala som ich zážitky. Kráčať v čase aj nečase za uctením pozostatkov dávno mŕtveho človeka obnáša mnoho odbočiek, na trase aj v hlave. Preto ju podstupujú.
Prednedávnom som v autobuse na východe Slovenska začula rozhovor dvoch žien o turínskom plátne, vraj ho o rok možno opäť vystavia a ony pôjdu opäť do Turína. A vtedy sa mi vybavila spomienka na moju lopatku svätého Valentína.
Pred jedenástimi rokmi sme sa ja a moja kamarátka dočítali, že v Prahe vystavia úlomok z lopatky svätého Valentína. V roku 2002 tam pri dôkladnej prehliadke starej kapituly našli relikviár a v ňom nečakaný objav: veľký pozostatok ľudskej lopatky s nalepeným prúžkom a nápisom Sv. Valentin.
Deň pred sviatkom lásky sme vyrazili. „Relikvia nie je magická a jej uctením nemožno očakávať zázraky,“ hovorí cirkev, „to robí len Boh.“
Dočítala som sa tiež, že prvotriedna relikvia je naozajstný kúsok svätca, druhá trieda je to, čo svätec používal alebo mal na sebe, a tretia trieda je čosi, čo sa dotýkalo relikvie prvej triedy.
V Slovníku cudzích slov je relikvia charakterizovaná ako pozostatok tela svätca alebo jeho osobných predmetov, ale aj ako pamätná, milá, drahocenná vec.
Vo februári 2013 nebolo dopravné spojenie do Prahy také pohodlné ako teraz, takže sme po dlhej ceste prišli priamo na valentínsku omšu do chrámu sv. Petra a Pavla na Vyšehrade. Zástupy ľudí, všade. Naťahovali sme krky, usilujúc sa zazrieť kosť ukrytú v malej vyzdobenej skrinke.
Veľa sme toho nevideli, ale aj tak som sa snažila cítiť sa výnimočne. „Je to tu,“ myslela som si. „Uctievame si lásku.“
Tvárila som sa dojato, ale v skutočnosti som si nebola istá. Asi som čakala niečo väčšie, samotná lopatka sa mi videla malá – a tak nejako nedosiahnuteľná. Nemala som zimomriavky, a to je pomerne presný ukazovateľ.
Relikvie prvej triedy
Po návrate domov som sa začala zaujímať o relikvie iných svätých. Na svete predsa nie je len turínske plátno a Valentínova lopatka, ale aj pozostatky duchovných z iných kultúr a náboženstiev. Chcela som skúmať, prečo ľudia túžia zastať pred Antonovým rebrom, zubom Budhu či rukopisom najstaršej védy.
Prostredníctvom niečoho hmotného, čím relikvia je, uctievame iných ľudí, dávno mŕtvych, sme dojatí, iste aj inšpirovaní a možno sme potom lepší. Cesty nás však nemusia vždy doviesť do predpokladaných cieľov. Môžu nás robiť citlivejšími prostredníctvom toho, čo zažívame počas príprav a putovania.
Nemuseli sme do tej Prahy vôbec chodiť. Niekoľko týždňov po návšteve baziliky na Vyšehrade som sa dozvedela, že relikvia svätého Valentína sa nachádza v Novákoch. To je deväť kilometrov od môjho domu.
Pripomenulo mi to knihu Alchymista. Svojho času putovala z ruky do ruky, bola vypredaná a ja som ju prečítala na jeden dlhý unudený nádych, pretože ma vôbec neuchvátila. Žiadne osvietenie, nijaká katarzia. Stalo sa v nej presne to, čo s mojou relikviou svätého Valentína: hľadáte to po celom svete a máte to za plotom.
Keby sme vtedy boli vedeli, že patrón lásky je aj v Novákoch, vybavili by sme to za hodinu. Takto to trvalo tri dni.
Všetko spojené s láskou má v sebe večnú, nekonečnú príťažlivosť. Kvôli akému vzácnemu predmetu by som ešte dokázala cestovať ďaleko? Neviem. Náboženské relikvie približujú milovaného svätého a ja som v skutočnosti nemilovala svätého Valentína, vlastne som ani nevedela, kto to bol a ako žil.
Milovala som lásku. Mám ju. Všetko okolo mňa, v izbe, kde toto píšem, je plné relikvií, spomienok nie na svätých, len na obyčajných. Každý predmet, obrázok z klincov, papierové autíčko, pes na preglejke, storočný kufor, kus muriva zo starého domu, fotografia muža, kameň z pláže, pohľadnica z Riviéry, každá vec je pamätná, milá a drahocenná. Všetko sú to relikvie prvej triedy.
