V Česku minulý týždeň právoplatne odsúdili bývalého politika Dominika Feriho – uznali ho vinným v prípade dvoch znásilnení a jedného pokusu oň a vymerali mu trojročný trest. Nepodmienečne.
A to bolo na začiatku rečí! Ako si to tie (určite zatrpknuté) ženy vymysleli, ako chcú zničiť niečiu kariéru. „Veď k nemu išli do bytu, pili s ním, tak čo čakali – reči o politike?“ Ako vždy. Stále ten istý scenár.
Aj taký Karel Schwarzenberg sa neudržal a o tom, z čoho Feriho vinili, hovoril ako o „klukovině“. No jasné – generácie vyrástli na mýtoch o mužoch dobyvateľoch a ženách, ktoré keď hovoria „nie“, myslia tým vlastne „ešte chvíľu na mňa tlač“.
Vy ste to vedeli
Postupne, pojednávanie za pojednávaním, posmešky (aj podpora) utíchali. Skôr ostalo také mazľavé ticho: „Nevedeli sme o tom.“
Ale vedeli.
Vieme to vždy – ľudia, ktorí opakujú tie isté vzorce neprijateľného správania, pokojne im hovorme vznešene „sexuálni predátori“ – sú často naši známi. Kolegovia, kamaráti. Naozaj.
Neskrývajú sa niekde v kríkoch, nečíhajú na svoje obete za súmraku. Sedia v tej istej kancelárii (napríklad Dominik Feri sa o ňu roky delil s Markétou Pekarovou).
Chodievame spolu na bicykle, riešime každodennosť, opekačky, učia alebo trénujú naše deti, operujú nás, stavajú nám domy. V pohode pred sebou telefonujeme, vidíme sa v kadejakých situáciách a – áno, občas – keď sa to už nedá počúvať alebo sa na to nedá pozerať, niečo povieme, v zmysle: červená čiara, hop – hop, na hrane si, vidno, že si nevyrástol v Kinderstube, keby ťa tak mama a možno aj dcéra videli.
Alebo: „Raz ťa za to správanie jedna z nich udá.“
Nebúchame však dvermi, ostávame v tých priestoroch a v tých rozhovoroch. A v tých vzťahoch.
A potom, keď to raz praskne, teda keď „to“ neprijateľné predátorské správanie niektorá z tých žien skutočne nahlási – na personálne, na políciu alebo... alebo to len vykríkne nahlas a pred nami sa rozbalí celý ten zvrhlý konštrukt intimity bez súhlasu a najmä jeho následky, tvárime sa prekvapene. „Nie, to predsa nie je možné, veď sa poznáme! Ako áno, čo pred ním neutieklo na strom... ale... Koľko mužov to robí! A najmä: „Hej, furt do niekoho dobiedzal, ale nehovorme tomu znásilnenie. To fakt nie je jeho štýl.“
Chystá sa zásadná zmena
Prekračovanie intimity a áno, treba to napísať – najmä a takmer výlučne žien (aj keď sa nájdu individuálne tragické príbehy znásilnených mužov) – sa v spoločnosti nazýva jemnejšie, tak aby sme páchateľov neurazili.
Nie znásilnenie, ale keď už, tak obťažovanie.
Čo tam po tom, že koniec bol rovnaký, čo tam po tom, že dve slová znamenajú aj dve rozdielne trestné sadzby líšiace sa od seba v násobkoch?
Rozsudok nad Dominikom Ferim prišiel skôr, než v Česku vojde do platnosti novela trestného zákona, ktorá zásadne zmení spoločenskú dohodu o tom, kde ležia hranice intimity a ako ich treba chrániť.
Táto novela opúšťa koncept znásilnenia ako silou vynúteného pohlavného styku a definuje ho ako nesúhlasný pohlavný styk.
Aby sme si rozumeli a videli ten rozdiel: definícia znásilnenia, z ktorej vychádza, ako sa taký skutok má vyšetrovať a ako sa majú skúmajú jeho následky, je na Slovensku podmienená priamo násilím (teda údermi, ale aj znehybnením) alebo jeho hrozbou (teda čo všetko sľuboval, že urobí, ak sa obeť nepodvolí).
Nestačí odmietnutie. Ak to má byť vyšetrené, ak páchateľ má dostať trest, obeť by mala utekať, kričať, búchať doňho päsťami, hrýzť. Nechať stopy.
Čo na tom, že sa to často nedá?
Násilník napríklad sedí na šéfovskej stoličke a závisí od neho, či obeť vo firme ostane, aj to, akú bude mať prácu, alebo preto, že vo vedľajšej izbe spia deti. Alebo jednoducho preto, že rozdiel v sile je viditeľný už na prvý pohľad.
Novela českého trestného zákona už dnes hovorí o tom, že obrana nemusí byť len útekom či bojovaním, po ktorom ostávajú fyzické stopy, ale treba počítať aj s gestom, zaujatím obrannej pozície či plačom.
Jasnejšie definuje, čo je to „bezbrannosť“, keď sa obeť nedokáže ochrániť ani signalizovať, že to, čo sa deje, nie je v poriadku – že to môže byť choroba, duševná choroba, ale aj iné znevýhodnenia, či dokonca silná opitosť. Ani to nebude dôvod na to, aby s vami niekto narábal ako s kusom mäsa.
Na Slovensku je ticho
To sú veľké posuny k slušnejšej spoločnosti. K normálnym, láskavým vzťahom.
Na Slovensku – ak nerátame spackanú novelu, ktorá obetiam sexuálneho násilia mohla ešte viac ublížiť – je ticho. Dialóg o citlivej téme v politickom diskurze takmer neexistuje. Teda ak nerátame poznámky tarabovcov a mazurekovcov v pléne parlamentu na tému „Pripravte si chalani notárske zápisnice, haha.“
Lebo veď hej, predátori žijú medzi nami – a sú to ľudia, s ktorými sa neradno zahrávať.
Tento systém im vyhovuje.
Keby sa začal meniť, zasiahlo by ich to. Napríklad by museli zmeniť vzorce správania, odstrániť z nich nátlak a manipulácie a zneužívanie moci.
Čo by potom z ich „predátorstva“ ostalo?
Mimochodom, verejnosťou sledované procesy, ktoré sa stali symbolmi zmeny v rešpekte k ženám, lebo verejne ukázali vzorce neprijateľného správania a odhalili, ako aj úspešní muži používajú rôzne formy sexuálneho nátlaku, nemajú jasných víťazov. Existuje spätný chod – síce poväčšine obštrukciou, ale existuje.
A mnohí majú dôvod oslavovať.
Komik Bill Cosby, ktorého žalovala šesťdesiatka žien, vyšiel von z väzenia po necelých dvoch rokoch – niežeby sa skutky nestali, ale stali sa formálne chyby.
K slobode má bližšie Harvey Weinstein. Síce to neplánoval, ale svojím správaním k herečkám spustil hnutie #metoo. A minulý týždeň vyhral ďalší spor – nestrávi vo väzení ani 23, ani šesť rokov. Jasné, že pre formálne chyby.
