Názor experta, že rozsadzovanie darcov kampane – napríklad Hlasu – do štátnej správy „nemusí byť problém“, je hodný do učebníc politológie. Zvlášť ak miesto (riaditeľa) trebárs na úrade práce bolo podmienkou sponzorského príspevku, je to úplne v súlade s duchom i literou protikorupčného zápasu. Alebo nie?
Dilemu, či sponzorské dary (a ich výška) boli prvým, druhým alebo až tretím najdôležitejším kritériom obsadzovania štátnej správy, na tomto mieste zrejme nevyriešime.
Úradníčka poslala Hlasu desaťtisíc. Dnes šéfuje pobočke úradu práce Čítajte Čo sa špeciálne Pellegriniho strany týka, dá sa azda domnievať, že sponzorské je v personalistike Hlasu kritérium až číslo dva. Na číslo jeden sa ani nepýtajte.
Zostaňme pri tom: pravidlá, ktoré nesledujú, dovoľujú a nesankcionujú, aby legálnymi prispievateľmi strán boli ľudia vzhľadom na ich finančno-majetkovú situáciu ako sponzori nevysvetliteľní, či prinajmenšom pofidérni, transparentnosť financovania strán len predstierajú a kamuflujú.
To, že inštitút pofidérneho darcu je najfrekventovanejší v Hlase/prezidentskej strane, je šľahačka na úškrne dejín.
