Autor je prekladateľ a publicista
V poslednom čase mám na twitteri obľúbeného politika. Je ním Simon Štefanka.
Simona Štefanku nepoznám, ale viem, že je členom Demokratov, chce, aby sa Demokratom darilo, a chce, aby sa darilo nielen Demokratom, ale aj Slovensku.
No a tak, keď Progresívne Slovensko zorganizovalo samostatný protest na podporu verejnoprávnej RTVS, Štefanka skonštatoval, že rozpad opozície už ani nemôže byť zjavnejší. Už stačilo ideologických strán, potrebujeme silnú opozičnú ľudovú stranu. Potrebujeme catch-all-party, teda univerzálnu stranu. Potrebujeme Demokratov.
Nemám dôvod pochybovať o tom, že to Simon Štefanka myslí dobre. Dokonca aj Demokratom držím palce, nech sa im darí čo najlepšie, hoci si zároveň myslím, že úplne žiarivá politická budúcnosť ich nečaká.
Najdôležitejšie je však to, že ak už tak veľmi chceme napodobňovať Mikuláša Dzurindu , cesta nevedie cez replikáciu SDKÚ, ale cez replikáciu spôsobu, ktorým porazil Vladimíra Mečiara.
Ako napodobniť SDKÚ
Pri príležitosti dvadsiateho výročia vstupu Slovenska do Európskej únie na niekoľkých miestach zaznelo, že formálne schválenie vstupu v referende sa Slovensku podarilo iba vďaka tomu, že sa Mikuláš Dzurinda dokázal dohodnúť s Vladimírom Mečiarom a zvládli spoločnú prítomnosť. Na rozdiel, ako bolo tiež pripomenuté, od Roberta Fica, ktorý ju nezvládol.
Na Slovensku v tom čase vládla druhá Dzurindova koalícia. Áno, Dzurindova SDKÚ mala k tej univerzálnej strane najbližšie, veď práve ju sa Demokrati snažili vo voľbách neúspešne napodobniť.
A pred nimi sa ju rovnako (a rovnako neúspešne) snažil napodobniť Daniel Lipšic s Novou väčšinou, Radoslav Procházka so Sieťou a Andrej Kiska so stranou Za ľudí.
No dajme tomu. Veď skúste KDH oznámiť, že už bolo dosť ideologických strán. Asi ich aj nahneváte. A spolu s Progresívnym Slovenskom sa pozrú na preferencie a položia si otázku, kto im to vlastne hovorí, že majú zaniknúť, a čo si to tak celkovo dovoľuje.
No a navyše ani počas druhej Dzurindovej vlády s univerzálnou SDKÚ ideologické strany nezanikli, veď súčasťou koalície bolo KDH. A navyše aj menšinová SMK.
A celá koalícia mohla vzniknúť iba vďaka tomu, že sa Ján Slota pohádal s Annou Belousovovou a navzájom sa vyprevadili z parlamentu. Navyše, všimnite si tú následnosť krokov: Dzurinda najprv porazil Mečiara a až potom založil SDKÚ.
Spomeňte si na Dzurindu 1998
Ešte zaujímavejší je však pohľad na prvú Dzurindovu koalíciu, ktorá v roku 1998 porazila Vladimíra Mečiara. Málokto si to dnes už pamätá a čoraz viac ľudí si to nepamätá vôbec, ale jej pôdorys vyzeral zhruba takto.
