Autor je teológ
„Žena je požehnaním, darom od Boha. Je slnkom, ktoré rozjasní aj najtemnejšie tiene. Je vodou, ktorá uhasí smäd. Je ohňom, ktorý v srdciach horí.
Žena je vetrom, ktorý prináša zmenu. Je silou, ktorá dokáže premôcť všetky prekážky. Je múdrosťou, ktorá nám ukazuje správnu cestu, keď blúdime.
Je láskou, ktorá sa nevysvetľuje slovami, ale činmi. Je životnou inšpiráciou. Je matkou, ktorá dáva nový život. Je sestrou, ktorá nás podporuje v ťažkých chvíľach života. Je dcérou, čo vlieva novú nádej do našich dní.
Je partnerkou, ktorá daruje krásu a novú silu pre život. Je zázrakom, v ktorom každý deň prináša novosť. Je odvahou, ktorá prekonáva strach. Je láskavosťou, v ktorej nachádzame úľavu. Je kvetom, ktorý vyžaruje krásu a vôňu. Buď Bohu vďaka za naše ženy a matky.“ (J. Kesál).
Žena sa spasí ako matka
Žena sa spasí ako matka v najširšom zmysle. Neprináša len biologický život. Ženy pracujú vo vede a tvoria umelecké diela. V niektorých nekatolíckych cirkvách pôsobia aj ako farárky. Ich duchovná služba vznikla ako dôsledok hlbšieho poznania biblických textov a tradície cirkvi. V rímskokatolíckej cirkvi to však nie je možné, lebo tam sa kladie neprimeraný dôraz na Ježišovu mužskosť.
Táto historická špecifickosť Ježiša sa chápe ako ontologická nevyhnutnosť a používa sa ako argument pri výklade kňazstva ako mužského privilégia. Má dôsledky pre hierarchické cirkevné štruktúry v rímskokatolíckej cirkvi, ospravedlňuje podriadenosť žien a ich vylúčenie z niektorých služieb v cirkvi.
Zneužitie faktu Ježišovej mužskosti, ktorá vidí súvislosť medzi jeho autoritou a autoritou iných mužov, je zrejmá z vyhlásenia rímskej kúrie k problému kňazskej služby žien z októbra 1976. Podľa tejto deklarácie koná kňaz na Kristovom mieste. Medzi kňazom a jeho služobníkom musí byť „prirodzená podobnosť“. Keby kňaz nebol mužom, nebolo by v ňom možné vidieť Kristov obraz. Reakcia cirkvi sa zameriava len na mužskú sexualitu.
Keď ženy môžu darovať biologický život, prečo by nemohli byť aj darkyňami duchovného života? Ženy predsa patrili do úzkeho spoločenstva Ježišových spolupracovníčok. (E. Moltmann-Wendel) Ježiš vo svojich slovách a činoch prelomil patriarchát v židovskom náboženstve (R. R. Renther). Zvestoval Boha, ktorý nie je len Otcom, ale aj matkou.
Materstvo ženy
Materstvom, nielen vo fyziologickom, ale v najširšom (teda aj duchovnom) zmysle dosahuje žena naplnenie seba samej. Je to jej „prirodzený“ údel, lebo celý jej organizmus je zameraný na obnovovanie druhu. Ľudská spoločnosť nie je nikdy vydaná napospas svojvoľnosti prírody a už asi storočie neurčuje reprodukčnú funkciu výlučne biologická náhoda. Niektoré krajiny oficiálne prijali určité metódy kontroly pôrodnosti. U národov pod vplyvom katolicizmu sa to robí tajne.
Je len málo tém, v ktorých spoločnosť rozvíja väčšie pokrytectvo. Interrupcia je odpudzujúci zločin, o ktorom je neslušné hovoriť. Vo Francúzsku je každoročne toľko interrupcií ako pôrodov. Preto súčasní francúzski zákonodarcovia umožnili ženám podstúpiť interrupciu na základe slobodnej voľby. Spoločnosť, ktorá vehementne zastáva práva ľudského zárodku, stráca záujem o deti vo chvíli, keď sa narodia.
V severnej Afrike nemá žena možnosť interrupcie. Z desiatich detí, ktoré porodí, zomiera sedem alebo osem a nikomu na tom nezáleží, pretože ťažké a nezmyselné materstvá ubíjajú materinský cit. Čo si pomyslieť o takejto morálke?
Praktické dôvody vymýšľané proti legalizácii umelých potratov vôbec nezavážia. Pokiaľ ide o dôvody morálne, redukujú sa na dávny katolícky argument: plod má dušu, ktorej sa zatvoria brány neba usmrtením bez krstu. Je pozoruhodné, že cirkev príležitostne podporuje zabíjanie ľudí už narodených, vo vojnách alebo odsúdených na smrť, ale pre plod si vyhradzuje ľudskosť.
V cirkvi nie je zhoda, kedy duša vstupuje do zárodku. V stredoveku bol na oživenie zárodku iný názor ako v novoveku. Krstom sa nemožno vykúpiť, no v časoch svätých ťažení proti neveriacim neboli ani oni pokrstení a ich zabíjanie sa predsa podporovalo. Obete inkvizície iste neboli všetky v stave milosti, ani vojaci, ktorí padnú na fronte.
Vo všetkých týchto prípadoch sa cirkev spolieha na Božiu milosť a pripúšťa, že človek je v jej rukách iba nástrojom a že spása jeho duše sa odohráva medzi ňou samou a Bohom. Prečo teda zakazovať Bohu prijať dušu embrya do neba?
V skutočnosti sa tu naráža na starú tradíciu, ktorá nemá nič spoločné s morálkou. Práve tak ako vzťah medzi manželmi mal by aj vzťah rodičov k deťom byť dobrovoľný. Nenarodené deti a ich matky sa nevedome a nedobrovoľne stali rukojemníkmi politického sporu liberálov a antiliberálov. Debatu o podobe zákona by bolo dobré začať odbornou diskusiou o možnom spoločnom etickom a právnom pohľade na to, kedy sa začína ľudský život.
Feministická spiritualita je matriarchálna
V spojení „feministická teológia“ označuje adjektívum „feministická“ nové subjekty, ktoré robia teologickú reflexiu. Tento termín nechce povedať, že by v strede týchto reflexií bola žena. V strede je Boh vo vzťahu, Boh žijúci s ľuďmi. Nejde o „egológiu“ žien samých osebe, ani o pokus robiť teológiu v prospech. V jadre je feministická teológia pochopením transcendencie (Boha).
Tradičná teológia ženy a ženskú teologickú reflexiu prevažne ignorovala alebo karikovala. Usudzovalo sa, že ženy nemôžu prispieť ničím teologicky relevantným. „Ženské autorstvo okamžite zmenšilo hodnotu diela. Ženy neboli považované za subjekty teologickej antropológie. Človek v kresťanskej teológii znamenalo v skutočnosti muž. Ženy, ktoré sa objavili v Písme a tradícii, boli ignorované alebo ich roly znižované, aby vyhovovali patriarchálnym očakávaniam.“ (P. Dickey Young: Feminist Theology).
Ženy ako nové teologické subjekty sa radikálne rozchádzajú s úlohou čírych náboženských konzumentov. Odmietajú pasívne konzumovať teológiu iných. Objavujú teológiu ako tvorivý proces, v ktorom osoba alebo skupina, napájaná zo zdrojov jej vlastnej tradície, prináša do teologických rozhovorov vlastnú skúsenosť Božej prítomnosti.
Feministická teológia prispieva k nikdy sa nekončiacemu teologickému procesu v čase, keď sa znovu mení paradigma a o slovo sa hlási pluralizmus. Dosiaľ prehliadané alebo umlčiavané subjekty vychádzajú zo skúsenosti obmedzenia útlaku, utrpenia a oslobodenia. V tejto perspektíve novým spôsobom premýšľajú o obsahu vlastnej viery. Biblické obrazy a príbehy im pomáhajú vyjadriť prítomnosť. (J. Opočenská).
Znovuobjavenie rovnosti všetkých ľudí
Rastúce množstvo štúdií a kníh svedčí o záujme a tvorivosti žien najmladšej, strednej i staršej generácie. Feministická revízia kresťanskej a židovskej teológie pokračuje. Biblické alebo dogmatické odsúdenie je najľahší spôsob, ako sa s týmito námetmi konfrontovať.
Niektoré časti tejto kritiky (napríklad kritika patriarchátu a patriarchalizmu) nie sú celkom nové. Iné tézy sa objavujú prvý raz: Pravdepodobne sa ešte nikdy neskúmal podiel teológie a cirkvi na znehodnocovaní, útlaku a ujmách žien.
Keď feministická teológia znovuobjavuje kritický a oslobodzujúci pátos evanjelia o rovnosti všetkých ľudí nielen coram Deo, ale aj coram mundo a odmietnutie nadvlády kohokoľvek nad kýmkoľvek považuje za podstatu kresťanskej existencie (por. Mt 23,8 nn), nemala by byť prepočutá. Žijeme vo svete doteraz nevykúpenom, v ktorom potrebujeme stále viesť dialóg.
„Keď ženy a muži v cirkvi a v spoločnosti vstúpia ako vzájomne si rovní do otvoreného rozhovoru, môže dôjsť k zásadným zmenám v oblasti vedomia a myslenia, v reči a v spoločnom živote.“ (J. Opočenská). Potom sa ženy a matky nebudú musieť prizerať na život len z diaľky, ale budú môcť so svojou jedinečnou skúsenosťou vstúpiť do jeho stredu.
