Začiatkom roka Generálna prokuratúra vydala správu o reedukačných centrách. Materiál na ňu zbierala prokurátorka Zuzana Hozová celý predchádzajúci rok a zo správy vidno, že aj priebežne zasahovala.
V januári padla časť slovenskej spoločnosti do typických trojdňových mdlôb – jaj, čože to my holubice mieru vyvádzame jednému z najslabších článkov spoločnosti – a na tomto mieste stálo presvedčenie, že práve tam sa to aj skončí.
Po štvrťroku sa táto predikcia javí správna.
Ako veľký úspech pôsobia správy, že dve reedukačné centrá budú zatvorené a že sudcovia budú po novom vypočúvať deti skôr, ako ich rozsudkom pošlú do polepšovne. Takže si povedzme, prečo to žiadny úspech nie je. Je to len stará dobrá ľahostajnosť a nová dobrá bezradnosť.
Dve reedukačné centrá končia, zamestnancov preškolia Čítajte Pri prijímaní správy prokurátorky Hozovej sa mohli ľahko zliať dve okolnosti, ktoré si však vyžadujú razantnú deliacu čiaru: materiálne podmienky a týranie detí.
To, že sa polepšovne často nachádzali v starých zničených kaštieľoch, je dedičstvo socializmu a kapitolka v ich dejinách. Nie je to okolnosť, ktorú by bol niekto perfídny starostlivo vymyslel, veď nech tie malé potvory trpia.
To isté možno konštatovať o rozbitom umývadle alebo o plesnivých priestoroch. Za pleseň na stene môže jedine Aspergillus, Penicillium a ich kamaráti, no určite nie rezort školstva ani sociálnych vecí.
Áno, zanedbávanie a nepochopenie hĺbky problému možno pripočítať všetkým predchádzajúcim vládam, ale toto je vlak, v ktorom sa vezie celá slovenská spoločnosť, nielen tisíce ľudí, ktorí to kedy videli na vlastné oči a prípadne sa do systému hladko zaradili.
Druhou vecou je však taká činnosť zamestnancov a inak zapojených služobníkov štátu, z ktorej vyplýva priama zodpovednosť – aj trestnoprávna. Sem patria napríklad bitky, zatváranie do izolácie, odopieranie kontaktu s rodinou, nevypúšťanie na čerstvý vzduch a všetko z tohto okruhu priameho pôsobenia na maloleté osoby umiestnené v reedukáčoch.
A za touto čiarou štát od prvej chvíle konštatuje, že síce videl veľa zlého, ale nevidí na tom nič zlé. Dlho nebolo jasné, či nepreskúma možnosť, že by niektorí zamestnanci – prokurátorkou priamo prichytení pri čine – nemali napríklad byť vyšetrovaní, či nespáchali trestný čin.
Mimochodom, každý rodič každého dieťaťa v tejto republike, ktoré má zverené do výchovy, môže počítať s možnosťou, že bude trestnoprávne riešený v prípade, že detský lekár alebo učiteľ zbadá stopy bitky alebo zistí zatváranie do izolácie. Máme na to totiž paragrafy.
Ešte sa vráťme k prevratnej novinke, že sudcovia budú už aj vypočúvať deti, nielen pečiatkovať návrhy zo sociálky. Dôvodom, prečo to nemôže nikoho ohúriť, je prostá skutočnosť, že to pokojne mohli robiť aj doteraz.
Mohli vnímať fakt, že na rozdiel od obžalovaného dospelého tieto deti nemajú žiadneho právneho zástupcu, a mohli sa k návrhom sociálky stavať ako oponenti – to je napokon aj ich povinnosť. Sociálka aj so svojím návrhom nie je žriedlom najjagavejšej pravdy na svete, ale stranou, ktorá prichádza na súd preto, aby niečo „posúdil“.
Zatiaľ nevieme, či a ako budú súdy posudzovať návrhy odteraz. Vieme len, že si vypočujú aj deti. Není to málo, Antone Pavloviči?
