Autorka je režisérka
O kultúrnosti národa mnoho vypovedá spôsob, ako nakladá so svojimi mŕtvymi. Úsvit civilizácie ľudstva je spätý s pohrebnými rituálmi, čiže so schopnosťou trúchliť. Dokonca už neandertálci v irackom Šánidare vykazovali vôľu chrániť telá blízkych pred mršinožrútmi. Počiatky úcty k mŕtvemu telu sú zároveň počiatkom religiózneho myslenia. Niektorí ľudia aj dnes chodia k Štefánikovmu hrobu na Bradle s rovnakými pocitmi ako do kostola.
Štefánikovu smrť spôsobilo jeho lipnutie na veľkých gestách. Nepripúšťal inú možnosť návratu ako veľkolepú. Cestu z Talianska, ktorá by koňmo trvala týždeň, autom tri dni a vlakom jeden celý, sa rozhodol zvládnuť za tri hodiny. Pristavili mu bombardér Caproni a hoci ho odhovárali, všetko darmo. Nebolo autority, ktorú by generál počúvol.
Ráno pred odletom si obliekol generálsku uniformu, zapol gombíky. Vo vychudnutej tvári mu svietili modré oči. Navliekol si kombinézu, na hlavu narazil koženú helmu. Bol na pokraji fyzických aj duševných síl. Keď odlietali, sedel vpredu na mieste navigátora, ale v Bratislave ho identifikovali na mieste ľavého pilota. Počas letu si teda museli vymeniť miesta. V tom labilnom stroji s otvorenou gondolou, so sedadlami bez pásov, vystavení hluku motorov, rezaniu vetra a strašnej zime. Čo sa vlastne stalo?
