Keď v roku 1863 zverejnil Édouard Manet svoj obraz Raňajky v tráve, bol z toho škandál. Obraz zachytáva dvoch ctihodných mužov zabraných do rozhovoru kdesi uprostred lesa či parku.
Vedľa nich je ležérne pohodený kôš s raňajkami a na kúskoch narýchlo vyzlečených šiat sedí úplne nahá žena. Prostitútka. Hľadí provokatívne priamo na divákov obrazu, akoby hovorila: chcete ku mne prísť aj vy?
Vyhľadávanie spoločnosti prostitútok bolo bežnou súčasťou života mužov vyššej triedy, no pred Manetom nikto nemal odvahu zobraziť túto realitu tak na rovinu.
Obraz odmietli zaradiť do Salóna, čím maliar prišiel o možnosť oficiálnych a štátnych objednávok. Inými slovami mu povedali: takéto skazené umenie si vystavujte doma alebo u svojich perverzných kamarátov!
O vyše jeden a pol storočia neskôr sedí v televíznej relácii O 5 minút 12 slovenský politik Andrej Danko a zavzdušňuje sa nad obrazmi objímajúcich sa mužov alebo nad tancom pri tyči, ktorý sa mal udiať v Kunsthalle. A rovnako ako pred 160 rokmi, aj dnes tu máme ukážkový príklad malosti a totálneho pokrytectva.
Tak ako za Maneta, aj za Dúbravského išlo a ide v umení aj o otváranie a posúvanie tabu. Toho, o čom všetci vieme. Toho, čo možno aj robíme, no nepovieme to nahlas.
Všetci si pamätáme Andreja „bozkávam vás všade“ Danka. Žene, ktorú nikdy nevidel naživo, povedal: aspoň budete už konečne moja celú noc. Sotva sa dá uveriť, že by práve on pred tancom pri tyči dakde v luxusnom klube zakrýval svoje ctené oči. No keď niekto ukáže erotiku či promiskuitu a vulgárnosť v umeleckom diele, je to zrazu odsúdeniahodné?
Nemuseli by sme pritom zostávať iba pri paralele Danko a Raňajky v tráve a pre rôznych predstaviteľov SNS môžeme nájsť príklady iných dobových škandálov a zvláštnych konvencií.
Napríklad, keď Alfred Jarry na konci 19. storočia uviedol svoju hru Kráľ Ubu, diváci si už pri prvom slove hry: Hovno! išli vytrhnúť uši a boli rovnako na nervy ako poslanec Michelko, keď čítal z knihy podporenej FPU.
A ktohovie, ako by sa pani ministerka či Romana Tabák dívali na výstupy Isadory Duncanovej, ktorá si začiatkom minulého storočia drzo vyzula baletné špičky a tancovala takmer nahá - vo voľnom trikote. Kontaktovali by Maticu, že to už akože presahuje všetky medze?
Všetky tieto dobové príbehy majú jedno spoločné. Na mená malomeštiakov a pokrytcov, ktorí diela kritizovali, si dnes už nikto nespomenie. Kráľ Ubu sa však dodnes hráva ako jeden z najlepších príkladov vulgárnej tyranie, Duncanovej odkaz naplnilo mnoho tanečníkov a obraz Raňajky v tráve visí v Musée d'Orsay.
