(Okrem iného) neutíchajúce nepokoje a násilie na univerzitných kampusoch – ktoré ohrozujú kampaň Bidena viac než vekový hendikep a syn Hunter dokopy – eskalujú do pocitov absolútnej urgencie, že rozuzlenie v Gaze teraz alebo nikdy. Akurát ako doteraz nie je jasné, na aký radikálny rez do existujúceho statusu quo sa premenia gigapascaly tlakov z Ameriky, zvnútra Izraela a vôbec globálnych očakávaní.
No. Kým desaťtisíce študentov manifestujú za okamžité prímerie (až tak, že stovky končia v „detencii“), Hamas práve odmietol štyridsať dní prímeria. Konkrétne za prepustenie približne 30 rukojemníkov zo 7. októbra, čo bola posledná „ponuka“ Izraela. (Plus prepustenie stoviek palestínskych väzňov.)
A aby bolo zrejmé, čia je vina za „prestoje“ v rokovaniach, vedzme, že svetovou verejnosťou vymodlený nový „checkpoint“ Kerem Šalom zbombardovalo desať rakiet Hamasu odpálených z Rafahu, „čo obmedzilo prísun humanitárnej pomoci“.
Zároveň na izraelskú ponuku civilom z Rafahu, aby sa presunuli do humanitárnej zóny, ktorú im vytvorili, vysokopostavený predstaviteľ Hamasu reagoval, že „výzva je nebezpečná eskalácia konfliktu, ktorá bude mať vážne dôsledky“. Pochopiteľne, veľmi vážne. Ženy, deti, starci musia zostať, v Rafahu sú nezastupiteľní, veď keby sa svet prestal obávať o ich zdravie a životy, Hamas by nemal čím vyvolávať globálnu hystériu.
Tieto momentky z posledných dní nie sú samoúčel, ale znázornenie podstaty. V informačnej vojne ohlúpená a dezorientovaná globálna mienka nevníma a ignoruje, že prímerie neodmieta Izrael. Odmieta ho Hamas, ktorý požaduje trvalý, definitívny mier.
To je presne to jediné, čo Netanjahu a celý vojnový kabinet – čiže nielen vládna pravica, ale aj opozícia – akceptovať (zdanlivo) nemôžu. Keď obídeme banalitu, že po masakri rozmerov 7. októbra by trvalý mier neakceptoval žiadny normálny štát, do hlavy sa ryje predsa len okľuka.
Totiž či a do akej miery sa musí normálny medzinárodný aktér cítiť viazaný dohodou, zmluvou s teroristickou organizáciou? Autor si myslí, že vôbec, hoci si zároveň uvedomuje, že dlhodobú strategickú prioritu „Abraham Accords“ by nedodržanie dohody opäť oddialilo.
Zo širšej perspektívy je však zrejmé, že „protimierový“ argument v zmysle, že ak Hamas zostane v Gaze, akýsi (ešte horší?!) 7. október bude stále hrozbou Izraelu. Kdeže, je to nonsens z asi desiatich skvelých dôvodov, ktorý ďalej živí a zveľaďuje široko zdieľanú zlomyseľnosť, že prolongácia statusu quo – hrozím Rafahom, ale tam nevojdem – je (silný) osobný záujem izraelského premiéra. Problém je, že je v konflikte so záujmom (najmä) Bidena, z čoho plynie ten pocit blízkeho rozuzlenia.
Vojna: Izrael vs. Palestína a Hizballáh
- Všetky informácie a správy o kríze na Blízkom východe
- Rok od útoku Hamasu. Ako sa zmenil Blízky východ
- Hamas vs. Izrael: Porovnanie armád
- Ako vznikol štát Izrael?
- Z čoho pramení izraelsko-palestínsky konflikt?
