Autor je spisovateľ a teológ
Pred pár mesiacmi sme zažili škandalózne truc oslavy SNP, keď sa vo Zvolene objavili medzi príslušníkmi odboja príslušníci neonacistickej strany a akoby sme všetci zabudli, čo sú zač, ceremoniálne sa vydávali za príslušníkov dnes už skompromitovanej protifašistickej organizácie.
Hovorili o akomsi nejasnom mieri jazykom, akým sa prihovárajú sekty alebo missky pri preberaní ceny, o mieri, ktorý by mal byť niečo ako náhla situácia, ktorá sa jednoducho stane, lebo oni si zmysleli.
Mier, ktorý si Európa pripomína 8. mája, však nevznikol na základe zbožných propagandistických želaní. Nestačilo o ňom hovoriť, nestačilo sa vydávať za mierotvorcu, modrú prilbu, pohoršovať sa nad vojensko-priemyselným komplexom, ktorý potrebuje vojnu, ale zároveň tvorí pracovné miesta v odvetví špeciálnej techniky.
Vojnu v Európe nevyhrali holubice, ale zbrane
Pred pár rokmi, a občas ešte aj dnes, časť Slovenska verila, že Václav Havel nechal zavrieť slovenské zbrojovky a zničil špeciálnu výrobu. Nikto z tých, ktorí to hovorili, si nepovedal: vďaka bohu za to, aspoň bude vo svete viac mieru. Pretože, aj keď to vtedajší ani dnešní „mierotvorcovia“ nepovedia, zbrane ľudí zabíjajú, nie sú určené na okrasu.
Rakety nemáte v obývačke ako dekoráciu a húfnica Zuzana nestojí v záhrade vedľa kosačky, pretože akonáhle sa dostane tam, kam ju kúpili, robí presne to, na čo bola vyrobená, teda páli delostrelecké granáty na nepriateľskú pozíciu a chráni úsek frontu, dedinu alebo mesto, aby ju nepriateľ nedobyl.
Slovenské zbrane nie sú začarované budhistickými zaklínadlami pacifizmu a mieru. Sú rovnako ako iné zbrane podmienené stavom myslenia, ktoré vojnu nevykorenilo a ani pri najlepšej vôli sa dnes žiadna krajina nevzdá práva brániť sa, brániť svoje územie a obyvateľov vo chvíli, keď ju niekto napadne.
Koniec druhej svetovej vojny nenastal tak, že nejakí poslanci vypustili holubice a zdvihli na pódiu revolučné pästičky. Vojnu neukončili tlačové konferencie a verejné vystúpenia proti nej, ale to, že spojenecké jednotky prečíslili a prestrieľali nemeckú armádu, dobyli Berlín a prinútili nemecké vojenské a politické vedenie podpísať kapituláciu, na základe ktorej nastal mier. Ak si dnes niekto myslí, že mier vzniká nejako inak, mal by to povedať.
Mal by seriózne vysvetliť, ako môže vzniknúť mier na okupovanej Ukrajine, ako by mal vyzerať a na čo by sa podobal. Na aký mier v akej situácii by sme sa pri jeho hľadaní mohli odvolávať, pretože akýkoľvek, aj zbežný pohľad do spôsobu nastoľovania mieru v nedávnych dejinách pri konfliktoch takého rozsahu ukazuje stále to isté: agresor nedokáže dokonať svoj útok, ako ho nedokázalo dokonať Nemecko alebo Slobodan Miloševič, predovšetkým vďaka tomu, že napadnuté krajiny mali pomoc, odhodlanie a morálnu prevahu.
Obranná vojna nie je niečo, čo máme považovať za prekážku mieru, ale za nástroj mieru a spôsob, ako agresora poraziť, zastaviť a prinútiť, aby sa stiahol. Potom môžete rokovať na Bratislavskom hrade, púšťať s neonacistickým poslancom holubice a dať si cukrovú vatu a odznaky, no každú jednu rokovaciu kapitolu o mieri určuje vojenská prevaha, morálna prevaha a odhodlanie obrancov.
K mieru vedie vojenská prevaha a životy vojakov
Mier nie je rozmarné želanie infantilného politika túžiaceho po vianočnom darčeku, nie je to ani meditatívny stav missky na pódiu a želanie svätého pokoja, ale politická situácia, ktorá vzniká predovšetkým vďaka zbraniam, ich dodávkam a schopnosti brániť sa až do úplnej kapitulácie agresora.
Mier v Európe stál milióny životov. Vojnu vyvolalo Hitlerovo Nemecko a rozsiahlu a totálnu porážku utrpelo vďaka zbraniam a životom vojakov. Nikto normálny nechcel, aby sa to stalo, ale o nasadení miliónov spojeneckých vojakov rozhodol Adolf Hitler napadnutím Európy.
On určil a vytýčil smrť mladých mužov, on vyhnal slovenský odboj do lesov, on spôsobil, že na Troch Duboch dostávali povstalci zahraničnú pomoc v podobe zbraní, presne takú, na akú sa dnes pre ukrajinských obrancov zbierajú aj tisíce slovenských občanov. Cieľom takýto operácií nie je živenie priemyslu, ale získanie takej vojenskej prevahy, ktorá povedie k mieru.
Ak niekto ešte stále, aj napriek učivu pre základné školy, nerozumie tomu, že mier sa nevyhlasuje, ale vyhráva na bojisku, tak nie je hoden toho, aby sa odvolával na generála Milana Rastislava Štefánika, ktorý viedol československé légie v Rusku v boji proti ruským boľševikom.
Ak niekto nerozumie tomu, čo znamená právo na obranu a považuje dobrovoľníkov na ukrajinskom fronte za niečo iné, ako boli zahraniční povstalci a zahraničné misie v Slovenskom národnom povstaní, nerozumie podstate slova mier a nechápe, kto s jeho zničením začal.
Keď je vojna mier a okupácia oslobodenie
Výročie konca vojny nie je len spomienkou na mier, ale aj na milióny mŕtvych vojakov, ktorí padli za to, aby hitlerovské Nemecko a jeho spojenci vrátane Slovenského štátu, ktorý vyhlásil vojnu Sovietskemu zväzu a Spojeným štátom, nedokázali pokračovať vo vojne a museli sa vrátiť k mieru.
Dnešný európsky mier neohrozuje Hitler, ale Putin. Svojou desivou vojnou proti Ukrajine zničil všetko, za čo bojovali vojaci Červenej armády počas spojeneckých operácií a vysmial sa tak aj ruským obetiam Hitlerovej vojny.
Adolf Hitler, rovnako ako Vladimir Putin, hovoril o mieri častejšie ako predstavitelia napadnutých krajín. Rovnako ako Putin tvrdil, že okupované krajiny od niečoho oslobodzuje, že všetko bude teraz iné a inak.
Európa sa naučila zaobchádzať s nebezpečnými postavami svojich dejín a rozumie významu slov. Chápe, čo znamená mier. Mier nie je zničený Mariupoľ a Bachmut, Siversk, Avdijivka na popol. Mier nie je konferencia s holubicami. Mier sa začína vtedy, keď zastavíte agresora, keď sa stiahne a prestane útočiť.
Dnešný európsky mier je v tých najhorších rukách. V rukách človeka, ktorý označuje vojnu za mier a okupáciu za oslobodenie. Človeka, ktorý sa pravidelne vyhráža (aj nám) jadrovým útokom, muža, ktorý premenil mier na nástroj zotročenia a Ukrajinu na popol.
