Autor je komentátor portálu noviny.sk
Nemusíme byť ani natoľko hyperbolickí ako Lukáš Machala pri splošťovaní Zeme, aby sme vyslovili obavu, že o ďalší rok, po ôsmich dekádach tichého boja, už bude slovenský štát oslavovať Deň víťazstva fašizmu.
Samozrejme, oficiálne sa tomu nebude hovoriť fašizmus. Nový režim, ktorý Robert Fico práve zavádza, si nemôže dovoliť len tak spláchnuť svoje sovietske korene. Sovieti predsa fašizmus porazili. Vrátane fašistického Slovenska.
Čože to my toho 8. mája vlastne oslavujeme? Víťazstvo nad fašizmom? My, ochotní pomocníci Adolfa Hitlera, ktorí sme po jeho boku pri spoločnom útoku na Poľsko pomáhali rozpútať druhú svetovú vojnu?
Veď Slovensko tú vojnu prehralo. Sovieti nás regulárne dobyli a ďalších štyridsať rokov okupovali, z toho posledných dvadsať aj vojensky. „Oslobodenie“ bol iba termín ich imperiálnej propagandy.
Dokonca aj po Nemeckej demokratickej republike boli rozmiestnené pamätné tabule, ktoré pripomínali oslobodenie nemeckého ľudu spod fašistickej tyranie.
Obete nemajú potomkov
Napriek tomu nie je nezmyselné oslavovať koniec druhej svetovej vojny. Minimálne z pragmatických dôvodov. Nemecký nacizmus mal totiž pripravené konečné riešenie aj pre slovanských podľudí.
Slováci, ktorí sa s nostalgiou obzerajú za vojnovým štátom, by v prípade jeho úspechu dnes neadorovali Jozefa Tisa, Adolfa Hitlera ani Vladimira Putina, pretože by sa vôbec neboli narodili.
Potom sú tu ešte aj nejaké principiálne dôvody, napríklad zločinecká podstata režimu, lenže koľkých Slovákov zaujímajú princípy? Z princípov sa ešte nikto nenajedol, ale kdekto už pre ne skončil hladný alebo aj mŕtvy.
Slovensko za katolíckeho farára Jozefa Tisa platilo nacistickému Nemecku päťsto ríšskych mariek za každého odvezeného Žida. Bola to dobrá investícia, pretože ríša garantovala, že v dobytčom vagóne odtransportovaný občan sa už nikdy nevráti a jeho majetok zostane slovenskému štátu.
Bez náznaku hyperboly to pripomína lúpežnú vraždu, lenže keď na zabíjaní profitujú celé národy, hovoríme tomu „národný záujem“. Pre mnohých bielych slovenských katolíkov to bol zlatý vek prosperity a blahobytu. A biely slovenský katolík tvorí majoritu. V pamäti rodín prežíva sentiment, že „vtedy sme sa mali dobre“.
