Autorka je režisérka
Na ulicu zvoľna padal predjarný súmrak, rozsvecovali sa pouličné lampy, premávka na blízkej hlavnej ceste sa po popoludňajšej špičke začínala upokojovať. Väčšina okien domov v bočnej uličke bola tmavá, a preto o to viac svietili tie dve vedľa seba. Boli pomaľované bielou linkou, medzi ktorou prelietal rozjasaný anjel.
Mladý muž idúci okolo nich najskôr spomalil, potom zastal a díval sa, čo je za nimi.
Vo veľkej miestnosti boli rozmerné stoly a okolo nich ľudia. Niektorí si niesli dosky, iní rozdávali hárky papiera, popred okná prešiel vysoký muž s pohárom plným štetcov a so smiechom niečo hovoril ostatným.
To svetlo, pohyb, atmosféra uvoľnenej družnosti prinútila mládenca najskôr dianie vnútri pozorovať, potom vojsť do dvora, nájsť správne dvere, zaklopať a spýtať sa, či by sa mohol pridať.
Keby som bola na jeho mieste, urobila by som asi to isté. Ja som však už bola medzi ľuďmi vnútri. Už celé mesiace navštevujem výtvarný krúžok pre dospelých a vždy, keď sa blížim k osvetleným oknám, teším sa, že tým vnútri nemusím len okoloidúcky závidieť, ale môžem si sadnúť za stôl k nim, zašpiniť sa tušom, akrylom a tlačiarenskou čerňou a na dve hodiny vojsť do celkom iného vesmíru.
Hello, Eva, zdraví ťa Ferry
„Pozri naňho, je to priekopník,“ povedal mi môj muž v piatok večer. Mali sme ešte rôzne odvážne plány, čo všetko urobíme pre blaho domácnosti, ale unavení celým týždňom sme sa zložili na gauči a pozerali na youtube stream chlapíka z Indonézie.
Môj muž je povolaním lekár a srdcom rádioamatér. Ťažko sa rozsah tejto vášne vysvetľuje nezasväteným na niekoľkých riadkoch. Ak na to príde reč niekde v spoločnosti, mám na túto tému pripravený prejav, veselé historky aj celú monodrámu.
