Autor je filozof a bývalý politik a poslanec Európskeho parlamentu
Desať rokov som strávil ako poslanec v Európskom parlamente. Roky som viedol slovenskú parlamentnú delegáciu v Rade Európy, bol som jej podpredsedom. Takmer dekádu som šéfoval katedre politológie a európskych štúdií. Vydal som rozsiahlu filozoficko-historickú štúdiu Europeanizmus. V poslednom sčítaní ľudu som si ako druhú národnosť popri slovenskej uviedol „Európan“.
Moja stará mama opakovane vravela: buď bude Európa jednotná, alebo bude vojna. Stále. Ale pozeral som sa na Európu aj slovenskými očami. Pokladal som sa vždy nielen za vlastenca (ako je dnes módne hovoriť s cieľom oddeliť sa od ľudáckeho nacionalizmu), ale aj za národniara. Som presvedčený, že ak si Slovensko neprejde všetkými atribútmi formovania národa, nedozreje ani k európanstvu.
Lenže pes je zakopaný inde: za jediný variant slovenského národovectva sa pokladá to hlinkovské, konzervatívne, klerikálne. Paradoxne, celé to bohaté dedičstvo protimonarchizmu, republikanizmu, antiklerikalizmu, ten obrovský zápas, ktorý tu viedli sociálni demokrati a liberáli od čias maďarizácie Uhorska, tá tradícia boja za občianske a sociálne práva ako najvnútornejšia súčasť národnej emancipácie, akoby neexistovala. Akoby sa na ňu nedalo nadviazať. Akoby nemala reprezentantov, hrdinov, vzorové postavy.
Celý môj životný zápas za sociálnu demokraciu bol zároveň spojený s úsilím obnoviť túto sociálno-liberálnu historickú tradíciu: sociálni demokrati a liberáli nemajú politickú šancu, ak neoživia toto ideové pole. Pátos v politike je rovnako nevyhnutný ako krása v umení alebo elegancia v móde.
Pochybné aliancie na štyri svetové strany
Občania vnímajú svoje každodenné, ale aj hodnotové záujmy cez prizmu národného: ak som bol za vstup do EÚ, tak preto, že EÚ je najpevnejšou garanciou našej národnej suverenity. Žiadna izolácia, žiadne geopolitické šachy, pochybné aliancie na všetky štyri svetové strany nám suverenitu negarantujú.
Naopak, v geopolitickej hre je cieľom každého suverenitu oslabiť, podriadiť ju mocenským záujmom hegemóna. EÚ má pravidlá nastavené tak, že nikto, ani ekonomicky najsilnejšia krajina sa nemôže stať hegemónom. Je nás 27 a o chvíľu budeme aspoň tridsiati: v takomto zoskupení dokážeme sily vždy vyvážiť, aj keby sa niekto usiloval o dominanciu, nemá šancu.
Jasné, že záujem si treba vyjednávať a vybojovať. Ale to nám suverenitu rozširuje. A to ani nehovorím o tom, že EÚ nás chráni pred vrtochmi svetového trhu, pred dosiaľ chaotickou globalizáciou, cez euro a fiškálne pravidlá zabraňuje ekonomickým krízam alebo vytvára nástroje, efektívne nástroje na ich prekonanie.
Spomeňme si len, ako sme prešli bez ujmy cez svetovú finančnú krízu (2009 - 2012), pandémiu i dôsledky ruskej agresie proti Ukrajine. EÚ ukázala obrovskú operatívnu schopnosť: vytvorila nástroje kontroly finančných špekulácií, korekcie avantúr národných ekonomík, efektívne nástroje obnovy po covidovej pandémii (dnes naše najväčšie investičné zdroje, bez ktorých by slovenská ekonomika, a teda aj životná úroveň upadala).
V krátkom čase sa zbavila závislosti od ruských energetických zdrojov a zároveň naštartovala najambicióznejší program čistej energie a „zelenej ekonomiky“. Nebudem už ďalej rozširovať tento zoznam akcií, len zdôrazním: každá z nich nás ako Slovensko spravila suverénnejším, samostatnejším v zmysle nezávislosti od svetových síl a pohybov, ktoré by sme nielen ako malý, ale aj ako veľký národ neboli schopní kontrolovať.
Potrebujeme európsku obrannú úniu
V zrkadle ruskej agresie však vystupuje do popredia aj jeden veľký nedostatok EÚ. Nie je reálnou mocnosťou schopnou geopoliticky vyrovnávať a obmedzovať mocenské ambície a avantúry iných mocností, dnes predovšetkým Ruska. Je vnútorne totálne závislá od politiky svojich jednotlivých členov a zvonka od sily a politiky USA.
Jedným z najpodstatnejších, ale najmenej povšimnutých úspechov EÚ je fakt, že redukovala na minimum geopolitiku národnej konkurencie medzi svojimi členmi. Práve na tom je založená ako „mierový projekt“. Zo štátnych konkurentov vytvorila kooperujúce štáty s rovnakými právami. Ale na úrovni EÚ im negarantuje bezpečnosť.
Vytvorenie Európskej obrannej únie by výrazne posilnilo NATO. Vznikol by skutočne silný druhý pilier a prestala by byť závislá od toho – ako to formuloval francúzsky prezident Macron –, ako sa vyspí americký volič. A ja dodávam: aj od toho, čo najbližšie v nacionalistickom ošiali Veľkého Ruska rozhodne Putin (alebo ešte nepredvídateľnejší nacionálny fanatik).
Rovnocenný partner za stolom
Pred pár dňami som počul rozhovor s expremiérom Dzurindom. Vyjadril sa veľmi angažovane za vytvorenie európskeho obranného spoločenstva. Neviem, či je to aj názor väčšiny konzervatívno-demokratických strán v Európe: lebo práve tie doteraz vždy tento proces vojenskej integrácie brzdili. Keby však Dzurinda (ktorý bol roky riaditeľom think-tanku práve európskych konzervatívcov) bol trubadúrom ich zmeneného postoja, bol by to dobrý znak.
Ako slovenský národovec a Európan by som len rád odkázal tým našim horlivým tárajom o „suverénnej zahraničnej politike“, že najlepšou zárukou našej suverenity je sedieť ako rovnocenný partner za stolom, kde sa rozhoduje o usporiadaní malého aj veľkého sveta. Ale rovnako by som rád odkázal aj tým tárajom, ktorí do nemoty omieľajú mantru o našej príslušnosti „k Západu“, že to, čo potrebujeme pre našu suverenitu, pre schopnosť vzdorovať Rusku (a nie „Východu“), pre solidaritu s napadnutou Ukrajinou, ale aj ktoroukoľvek inou krajinou – lebo zajtra to hrozí Moldavsku – je európske obranné spoločenstvo, spoločná armáda, spravodajská služba a, samozrejme, európsky vojensko-priemyselný komplex.
A jeho súčasťou musia byť všetci Európania, tak z juhu, stredu, zo západu, ako aj z východu. A potom aj spolupráca s USA, ktorá je nepochybne existenčne potrebná, bude ukotvená na pevných nohách partnerskej kooperácie. A žiadne Trumpove avantúry nás neohrozia.
Práve pre našu slovenskú suverenitu, bezpečnosť, teritoriálnu integritu a plnohodnotnú účasť na formovaní svetového poriadku som európsky federalista. Európanstvo sa musí stať najvnútornejším atribútom nášho národného vedomia.
