Už onedlho budeme so slzou v oku spomínať na to, aké to bolo, keď hlava štátu tu vetovala nejaký zvrhlejší zákon, tam poslala na Ústavný súd nežnú otázku, či sa legislatívna smršť náhodou nezráža s ústavou, a podobné veci vyvádzala.
Je večná škoda, že si Zuzana Čaputová na záver nestruhla ešte jednu širšiu amnestiu pre obete platnej konopnej trestnej legislatívy, to by bolo parádne číslo. Čo už.
Načim sa pochystať na časy, keď z paláca bude viať už len vytúžený pokoj... a vláda bude robiť hocičo. Napríklad občanom vezme majetok. Len tak, lebo naplánovala nejakú verejnoprospešnú fantazmagóriu (ktorá bude mať hoci aj predpoklady vývoja ako povestná diaľnica do Košíc do roku 2010).
Možno jednou z posledných výtržností prezidentky Čaputovej je veto zákona o strategických investíciách. Čaro aktivity je v tom, že do pozoru by mala dostať majiteľov rozmanitých nehnuteľností na akejkoľvek kultúrnej úrovni naprieč celým spoločenským spektrom, teda aj voličov súčasnej koalície.
Prezidentka vetovala sporný zákon o strategických investíciách Čítajte Výnimku predstavujú osoby ochotné vložiť celý majetok do Jednotného roľníckeho družstva alebo iného čertovho spolku, lebo také sa na našom území tiež vždy nachádzali, ako aj osoby s nehnuteľnosťami v Kittsee, kam chápadlá vlády nedosiahnu. No inak asi ani Ficovo voličstvo jednotne nezatlieska myšlienke, že môže ľahko prísť o majetok.
Zákon je – šok! – predkladaný v skrátenom legislatívnom konaní. Smerujeme do stavu, keď sa bude vyhlasovať súťaž Slovensko hľadá... zákon v štandardnom legislatívnom konaní, lebo kedysi mimoriadny spôsob sa stal definitívne bežným. To neznamená, že je to menej protiústavné, ale len toľko, ako veľmi sa dokáže prax odchýliť od zákonného rámca.
Keď preložíme prezidentkinu námietku do bežnej reči, znie zhruba takto: so strategickými investíciami sa flákame už veľmi dávno, nie je to teda dôvod náhliť sa.
Ďalej: už samotnú definíciu strategickej investície upravíme tak, aby sa do nej dalo napchať takmer čokoľvek, a na takom vágnom základe bude možné občanovi ukoristiť, teda vyvlastniť majetok. Ak ho nebude chcieť vydať, môže sa dať vypchať slameným vechťom.
Dokonca môže nastať situácia, že štát občanovi majetok vyvlastní bez právoplatného rozhodnutia o náhrade, kým občanov protestsong bude čakať na súde bez odkladného účinku. Je to taká etuda, do akej nerovnováhy možno priviesť verejný záujem štátu a ústavou chránené právo občana vlastniť a užívať majetok.
Vyšachovanie samospráv z rozhodovania a nedostatočné možnosti pripomienkovania sú už samozrejmosťou. Čo na to Ústavný súd?
