Je čas na zákon proti fejkovým kandidátom (komentár)

Kedysi strašne dávno, asi v roku 2009, vyrukoval Smer pred eurovoľbami s plagátmi, na ktorých s kandidátmi strany pózoval predseda Robert Fico. V strane totiž asi vyhodnotili, že nebude na škodu, keď takto pomôže kandidátke zaľudnenej neodolateľnými politickými charizmatikmi ako Boris Zala či Vladimír Maňka.

A keďže ľuďom nie je nič dobré, ozvali sa kverulanti, ktorí sa sťažovali, čo je to za poriadky, keď predseda Fico nikam nekandiduje. Nuž, keď sa im nepáčilo, dnes už to chodí inak a politici kandidujú, hoci v skutočnosti nekandidujú. Alebo tajomne odkážu, že sa rozhodnú, ak dostanú mandát.

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok Silnejší hlas ako pri eurovoľbách nemáte. Nízka účasť praje outsiderom Čítajte

S rakovinou demokracie v podobe systémových fejkových kandidatúr pôvodne prišla SaS, ktorá v tejto činnosti usilovne pokračuje, no našla si aj verných učňov, či už doma (OĽaNO, SNS), alebo v zahraničí, keď v Taliansku do europarlamentu „kandiduje“ samotná premiérka (!) Giorgia Meloniová.

Rozčuľujúca je na tom jednak ľahostajnosť verejnosti, ktorá túto protidemokratickú činnosť odmeňuje hlasmi, ale aj jej iniciátori a aktéri z radov politikov, ktorí sa bránia, že to je plne v súlade so zákonom, a úprimne nechápu, prečo to niekoho rozčuľuje.

Tak skúsme krátko: hoci všetka moc v štáte pochádza od občanov, v zastupiteľskej demokracii majú len výnimočnú príležitosť s ňou narábať, preto tomuto aktu prináleží od všetkých zúčastnených najvyššia vážnosť.

Falošné kandidatúry sú prejavom pohŕdania touto prevodovkou demokracie medzi občanom a držiteľom funkcie, a teda aj demokracie ako takej. Znie to trochu pateticky, ale pátos nie je nutne zlá vec.

O tom, čo je to za nehoráznosť, azda paradoxne najlepšie svedčí to, čím sa páchatelia oháňajú, teda absencia zákonnej prekážky.

Podobne, ako keď umožnili vznik štvorčlenných „strán“ s multimiliónovými štátnymi dotáciami s neohroziteľnou a exkluzívnou mocou jediného satrapu, ústavo- a zákonodarcovia vo svojej naivite totiž nepredpokladali ani to, že sa nájdu odroni schopní takto zneužívať inštitút volieb, a nepovažovali za potrebné vytvárať bariéry.

Tak je možno načase. Univerzálne funkčný recept sa nenájde, ale dá sa inšpirovať ústavným článkom, podľa ktorého Peter Pellegrini po zvolení za prezidenta prestal byť poslancom. Analogicky by sa to mohlo týkať aj iných volených funkcií a kandidáti by si museli rozmyslieť, či sú naozaj kandidátmi.

Dnes by sa dokonca v parlamente ešte mohla nájsť nadpolovičná väčšina poslancov, ktorí by to odkývali. Škoda, že sa to nestane.