Autor je komentátor českého spravodajského webu Seznam Zprávy
Keď prídete do Prahy, zrejme vám bude nejaký čas trvať, kým narazíte na pripomienku faktu, že sa tam tento piatok začína najväčšie a pre Čechov aj najdôležitejšie športové podujatie za posledných deväť rokov – majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji.
Iste, väčšina zápasov v Prahe a Ostrave bude nakoniec zrejme vypredaná. Česi sa z popredných svetových expertov na covid-19 a vojnu v Gaze na dva týždne premenia na hokejových trénerov, ale napriek tomu – akoby chýbajúca hokejová atmosféra v uliciach odrážala viditeľnú skepsu, s ktorou Česi k šampionátu pristupujú.
Priznajme si, niet sa veľmi čo čudovať. Nedeľná nominačná tlačovka sa odohrávala v tiesnivom ovzduší, ktoré najviac zo všetkého pripomínalo oznamovanie demisie nejakého politika.
Česi sa nemôžu spoľahnúť na svoju najväčšiu hviezdu Davida Pastrňáka z Bostonu, ktorý pokračuje v Stanley Cupe v NHL. Posledné zápasy pred majstrovstvami boli, úprimne povedané, príšerné.
A navyše, Česi doma vyhrávať nevedia. Posledný titul tu získali ešte ako federálny tím so Slovákmi v roku 1985. Poslednú medailu o sedem rokov neskôr pri poslednom spoločnom turnaji Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
Bronz sme vtedy považovali za veľké sklamanie, pretože sme ešte netušili, že v roku 2004 aj s Jaromírom Jágrom vypadneme vo štvrťfinále a v roku 2015, samozrejme, tiež s Jágrom, skončíme štvrtí.
Hokej sa v Česku stále považuje za národný šport, ale je dobré si pripustiť, že zlaté časy českého hokeja sa dávno skončili a je otázne, či nás ešte niekedy čaká niečo ako zlaté Nagano 1998, dnes už súčasť národnej mytológie, či zlatý hetrik rokov 1999, 2000 a 2001.
