Autor je ekonomický analytik KOZ SR a zakladateľ OZ Pracujúca chudoba
Autor myšlienky expertných organizácií pôsobiacich na pôde vládnych inštitúcií, nebohý Martin Filko kedysi dávno tvrdil, že názory expertov budú veľmi dôležité, no politické rozhodnutie budú musieť v konečnom dôsledku urobiť politici. Tento prístup z jeho strany nebol o tom, že by expertom nedôveroval, ale preto, že v rámci demokracie jednoducho majú politici zodpovednosť aj výkonnú a zákonodarnú moc, ktorú získali vo voľbách.
Názory a návrhy expertov, expertných inštitúcií sú dôležité a určite potrebné. Problémom prezentácie týchto názorov a návrhov je, že sú rôzne a vo svojej rôznorodosti reflektujú rôzne názorové prúdy a netreba sa báť použiť aj pojem ideológie. A práve preto aj Martin Filko kedysi zdôrazňoval, že zodpovednosť a rozhodnutie musia byť na politikoch. Inak by sme nemohli hovoriť o demokracii, ale o expertokracii.
Kde nič nie je, ani čert neberie
Podobne a možno aj tvrdšie sa napríklad o ekonomických expertoch a ich názoroch vyjadril aj český pravicovo-konzervatívny ekonóm Tomáš Sedláček, ktorý povedal, že by sme si ich mali „hýčkať“, skôr ich vnímať ako náboženské minority a ich návrhy však brať s odstupom a rezervou.
Vo verejnej debate u nás silno zarezonovali návrhy expertov OECD, ktoré by sme na Slovensku mohli zrealizovať, aby sa zlepšili verejné financie. Problémom však je, že na verejnosť sa vytiahla len časť odporúčaní ohľadom dôchodkov, ktoré vyvolali verejné pobúrenie, ale aj ostrú reakciu ministra a štátneho tajomníka z ministerstva sociálnych vecí a rodiny. Nikto nerieši návrh tých istých expertov na to, aby sme konečne niečo urobili aj s absolútne zle nastaveným daňovým mixom.
Návrhy na zásadnú zmenu v tejto oblasti od expertov MMF, OECD, Svetovej banky atď. počúvame už viac ako dvadsať rokov a dodnes s tým žiadna vláda nič zásadné neurobila. Pričom dnes doslova doplácame napríklad na dlhodobo nízku daňovú kvótu tým, že vo všetkých sektoroch máme obrovské investičné dlhy. Ako sa hovorí, kde nič nie je, ani čert neberie. Nie je možné mať nízke dane a zároveň vysoké verejné investície, kvalitné školstvo a zdravotníctvo.
A tu sa môžeme vrátiť k dôchodkom. Dlhodobo sa pri dôchodkoch argumentuje budúcim demografickým vývojom a jediné riešenia, ktoré sa v tejto súvislosti spomínajú, sú parametrické zmeny vo forme zvyšovania veku odchodu do dôchodku alebo znižovania penzií. Tieto riešenia sú, samozrejme, možné, no nie sú jediné možné. Dôchodkový systém sa dá meniť aj z hľadiska hľadania zdrojov. Na Slovensku sa zaužíval naratív, že dôchodky možno financovať výlučne zo sociálnych odvodov, pričom odvody máme príliš vysoké a tadiaľto cesta nevedie.
Lenže toto nie je pravda. Dôchodky ako také sú aj v iných krajinách, ale reálne aj u nás aspoň čiastočne financované aj z daní. Niekde, napríklad v Dánsku, žiadne odvody v podstate neexistujú, a inde, napríklad u nás, sú peniaze z daní použité v prípade deficitného rozpočtu Sociálnej poisťovne. Takže tvrdiť, že okrem zvyšovania odvodov neexistujú iné cesty, ako dostať v budúcnosti peniaze do dôchodkového systému, je prisilné zavádzanie.
Pred čím varoval Filko
Experti málokedy dávajú jednostranné odporúčania. Zväčša predstavia viacero možností, z ktorých si politici môžu vyberať, prípadne kombinovať. Takto by sa napríklad dali charakterizovať „legokocky“ z dielne vlády odborníkov pod vedením Ľudovíta Ódora. Podobne sa dá hodnotiť aj návrh z dielne OECD, ktorý vyvolal vášne. Snahou expertov nemá byť navrhovať konkrétne riešenia, ale dať viacero možností, z ktorých si politici môžu vybrať.
Horšie je, ak niektorí experti a expertné inštitúcie dávajú len jednostranne zafarbené návrhy alebo z dokumentov OECD, MMF alebo iných vyberajú len tie časti, ktoré im vyhovujú. Potom sa už nedá hovoriť o expertnom prístupe, ale o robení politiky. A to je niečo, pred čím pri kreovaní expertných inštitúcií varoval ich ideový otec Martin Filko.
