Autorka je režisérka
Dňa 10. mája 1919 vyprevádzalo Československo Štefánika na jeho poslednej ceste. Je nepochopiteľné, ako sa za týždeň od úmrtia dokázali zorganizovať všetky mysliteľné spolky, združenia, organizácie, rektori vysokých škôl a riaditelia podnikov, predstavitelia cirkví, vojenskí velitelia a prápory, politici, spisovatelia, hudobné a spevácke telesá.
Ako stihli uviazať tie stovky čečinových vencov, zohnať vlajky všetkých farieb a tvarov, pristaviť lafety ťahané koňmi, ako stihli ušiť toľko čiernych pások na rukávy, vzbudiť v národe kolektívny pocit najhlbšieho trúchlenia a ešte to aj zaznamenať na kameru.
Na tribúne potiahnutej čiernym súknom sa striedali rečníci najťažších kalibrov. Pozdrav môjho kráľa, mojej koruhvy, talianskych dôstojníkov, legionárov a môj skláňa sa v úcte a pohnutí pred slávnym bojovníkom, počuli prítomní generála Piccioniho.
Pred pozostatkami Štefánikovými sľúbme, že armáda nedopustí, aby v nej zanikol duch hrdinstva, konkuroval Talianovi Francúz Pellé.
Už Slovensko vstalo, putá si strhalo, zvolal predseda parlamentu Tomášek. Rakva pojala telo tvoje medzi steny svoje, ale príklad tvojho života ako slnce svietiť bude nám, dojal prítomných Šrobár.
Koľko ich vlastne bolo? Ako dlho rečnili?
Ktokoľvek to celé koordinoval, musel to byť formát, ktorý by v čase telefónov a internetu nepochybne riadil chod hocijakej planéty, guľatej i plochej, a ešte by mu zostali dva mesiace letných prázdnin.
Na dobových filmových záberoch vidno, že Štefánikovu rodinu usadili najbližšie k rakve, sú spolu, ženy v čiernom, tváre zahalené závojmi. Ocitli sa v centre udalostí, aké sa nedajú predvídať, na aké sa nedá pripraviť, aké azda ani nemožno spracovať. Sestry, švagriné, netere, mamička.
Akýsi pán jej podáva ruku, čosi hovorí a ona prikývne. Nie čosi, my vieme, čo hovorí. Národ stratil hrdinu a vy syna, úprimnú sústrasť. A keďže bola ženou i matkou evanjelického farára, pripojil čosi o božej úteche.
Medzi tými bezmennými ľuďmi, medzi sedliakmi v najlepších háboch je podistým aj môj pradedo, čerstvo ženatý. Manželka mu v nasledujúcich rokoch porodí päť detí, dve dcéry sa dožijú dospelosti.
Vnučkám bude strpčovať pubertu naliehaním, aby sa zaujímali o dejiny, ktorých bol svedkom, a ony sa tomu budú krvopotne brániť, dávajúc prednosť tranzistoru, bedrovým zvonom a cigaretovým šlukom v kukurici na konci záhrady.
Videl som vojnu, bude im vravieť, videl som taliansky front, videl som, ako ukladali Štefánika do hrobu. Bude to opakovať, až kým mu porážka nevezme reč a nepripúta ho k posteli. Ešte počká, kým sa pravnučka nenaučí chodiť, počká na šušlavé básničky a potom v jedno januárové ráno umrie.
V máji chodíme na cintorín častejšie, treba polievať a trhať burinu. Dala by som čokoľvek, aby si mi to mohol povedať, hovorím mu. Ako pred 105 rokmi uložili Štefánika do hrobu.
Mohol by si hovoriť hodiny a dni a ja by som ťa počúvala.
