Keď nám Robert Fico pred štyrmi rokmi vyjavil, že peniaze na trináste dôchodky nájde s prstom v nose, musia občania Slovenskej republiky tŕpnuť vždy, keď sa jeho ruky priblížia k orgánu čuchu. S prstom v nose totiž znamená, že si požičia, lebo ľudia si to zaslúžia.
Najnovšie si vymyslel doslova atómovku v Jaslovských Bohuniciach, ktorá má saturovať rastúci hlad slovenského priemyslu a spotrebiteľov po elektrickej energii. Z vecného hľadiska sú argumenty logické a ťažko napadnuteľné, ale tento typ projektu aj jeho osnovatelia si zaslúžia silný typ podozrenia.
Aj keby Ficova vláda pristupovala k veci s najlepšími úmyslami a kompetenciou, stavbu jadrovej elektrárne sprevádza množstvo objektívnych technických a fiškálnych rizík. Stačí si povedať, že stále nedostavané Mochovce mali byť pôvodne hotové v roku 2012 a stáť 1,4 miliardy miliardy eur (dnes sme ďaleko za šiestimi).
A to sme sa ešte nedostali k pochybnostiam v oblasti úmyslov a kompetencie.
Výstavba nového jadrového bloku by sa mala posunúť do ďalšej fázy Čítajte Na prvom mieste možno nie sú ani tak obavy o konečnú cenovku (hoci sú vážne), ale politický a bezpečnostný aspekt v politickom zmysle. Dodávateľov jadrových technológií je hŕstka a svojím angažmánom získavajú v cieľovej krajine významné postavenie.
Dobromyseľných občanov možno trochu upokojili slová Denisy Sakovej, ktorá si „nevie predstaviť“, že by technológiu dodali Rusi. Lenže po prvé, záujmy spojené s týmto typom projektov majú na predstavivosť politikov priam zázračný vplyv a po druhé okrem Ruska existuje napríklad aj Čína, však.
Elektrickú energiu z potenciálneho nového zdroja bez pochybností upotrebíme, či už doma, alebo ako exportnú komoditu, a určite existuje mnoho dobrých argumentov, prečo sa do projektu pustiť. To však neznamená, že je osožný v akejkoľvek podobe a za akúkoľvek cenu.
Nie je sa kam hnať, na desaťročnom odsúvaní dokončenia Mochoviec vidíme, že tu sa nehrá o dni, týždne, mesiace, dokonca ani roky. Predseda vlády má určite dobré argumenty, môže ich vyložiť nám laikom aj odborníkom, pomenovať riziká a vysvetliť, ako ich eliminuje. Ibaže on sa tvári, že stačí, aby chcel.
Ťažko si potom vybrať, čo budí väčšie podozrenie – či jeho dychtivosť, alebo absencia reflexie vo veci Mochoviec. Takmer to vyzerá, ako keby sa mu najviac pozdávala práve kombinácia rýchleho svojvoľného rozhodnutia v kombinácii s o to dlhšou a náročnejšou realizáciou.
