V Rafahu vidíme, akú nízku cenu majú palestínske životy

Vláda začala inváziu aj napriek postoju nemalej časti izraelskej verejnosti.

Autor je filozof, pracuje v advokácii

Aj Bidenova administratíva má nejaký limit tolerancie vojnových zločinov. Sedem mesiacov sa síce jej hovorcovia aj Blinken vykrúcali, nemali dosť informácií, nevedeli určiť, či systematické ničenie domov, strieľanie civilistov alebo vyhladovanie obyvateľstva sú vojnové zločiny a podobne.

Sedem mesiacov dôverovali tomu, že izraelský režim sa sám objektívne vyšetrí, keď rozstrieľal šesťročné dievča s jej rodinou v ich aute alebo keď bombardoval humanitárnych pracovníkov.

Červená čiara

Dalo sa však predpokladať, že úplnú realizáciu genocidálnych zámerov krajne pravicovej izraelskej vlády – etnické vyčistenie celej Gazy – Izraelu neschváli. A keď pri útoku na Rafah Biden pohrozil zastavením dodávok zbraní, zdá sa, že tu by mohla byť červená čiara, ktorú aj dodrží.

Medzitým sa však viac ako kedykoľvek predtým v plnej nahote ukazuje absolútna neúcta k palestínskym životom zo strany izraelskej vlády, ale aj medzi časťou Západu. Napriek smutnej repetitívnosti hrôz v Gaze sa pri tom treba opäť pristaviť.

Najprv si však vyjasnime isté nepochopenia a dezinformácie.

Katarskí a egyptskí vyjednávači cez víkend vyrokovali dohodu o prímerí, kde boli garantom aj Spojené štáty, ktoré o texte dohody vedeli. Keďže Netanjahu potrebuje pokračovanie vojny na politické prežitie, izraelská vláda sa snažila rokovania sabotovať a nevyslala do Káhiry vlastnú delegáciu.

V pondelok 6. mája Hamas dohodu akceptoval. Možno v tomto kontexte poukázať aj na predchádzajúce náznaky, že by bol prijal odzbrojenie výmenou za palestínsky štát v hraniciach z roku 1967 (treba však tiež dodať, že návrh prišiel z katarskej centrály Hamasu a vyvoláva pochybnosti, či je akokoľvek podporovaný radikálnejším politickým krídlom v Gaze).

Izrael však bezprostredne po prijatí návrhu prímeria Hamasom začal inváziu do Rafahu. Robí tak napriek protestom celého sveta, dnes už vrátane Spojených štátov.

Aj Nemecko, najbližší relevantný spojenec izraelskej vlády v EÚ (ak odhliadneme od českej vlády a Orbána, ktorí však majú malý výtlak v rámci EÚ), sa postavilo proti útoku na Rafah. Belgicko dokonca začalo s iniciatívou za zastavenie dodávok zbraní Izraelu na úrovni celej EÚ.

Izraelská vláda začala inváziu aj napriek postoju nemalej časti izraelskej verejnosti, dokonca aj napriek protestom rodín rukojemníkov, pričom niektoré z nich dokonca skončili v nemocnici po zrážkach s izraelskou políciou. Netanjahu tým nateraz dosiahol zvrátenie dohody o prímerí, ale Izrael je v súčasnosti najviac izolovaný, aký kedy bol.

Dá sa dôvodne pochybovať o príčetnosti mnohých členov izraelského kabinetu, je však zjavné, že už aj Netanjahu musí tušiť, že jeho maximalistické genocidálne fantázie v Gaze realizované nebudú. Blíži sa čas, keď bude musieť pristúpiť na prímerie a akceptovať prepustenie rukojemníkov.

V tomto kontexte sa už nedá ani predstierať, že invázia do Rafahu má nejaký vojenský zmysel. Je to svojvoľná agresia, snaha ešte zničiť, čo sa dá, kým sa vojna nevyhnutne skončí.

Tento režim škodí každému

Zábery, ktoré začali prichádzať z Rafahu, sú desivé. Prvý z nich, na ktorý poukážem, je však symbolický. Izraelský tank na ňom ničí nápis „I Love Gaza“ v Rafahu. Vojenská racionalita v tom, samozrejme, žiadna nie je. Je to čistá zlovôľa, symbolické vyjadrenie nenávisti a túžby po pomste, ktorá ženie izraelskú armádu v mnohom z toho, čo robí. Video môže byť rovno založené do spisu pred Medzinárodným súdnym dvorom ako ikstý dôkaz toho, ako sa genocidálna rétorika izraelských politikov pretavuje do konania radových izraelských vojakov v teréne.

Ostatné desivé zábery sú horšie. Sú na nich matky, lúčiace sa so svojimi mŕtvymi bábätkami, ktoré sa dokonca narodili po 7. októbri, a teda celý život nepoznali nič iné ako brutálnu, potenciálne genocidálnu vojnu. Sú na nich palestínske deti len s časťou hlavy. Sú na nich mŕtve deti zavalené v troskách zbombardovaných domov.

V tejto fáze sa už ani nedá povedať, ako pri viac ako 13-tisíc doteraz zabitých deťoch (čo je napriek dnes už len ojedinelým snahám o spochybňovanie skôr podhodnotené číslo), že tieto deti boli zabité, pretože „vojna je krutá, ale, bohužiaľ, inak sa nedá“.

V tejto fáze treba povedať, že boli zavraždené, pretože Netanjahuov režim mal potrebu ešte niečo zničiť, kým môže. Lebo Netanjahu si chce ešte chvíľu posedieť v premiérskom kresle, namiesto sedenia vo väzení, ktoré mu hrozí pre korupciu. Pretože on a jeho fašistickí partneri Ben Gvir a Smotrič chceli ešte raz ukázať prostredník Bidenovi.

Do určitej miery sa dá pochopiť, prečo aj u nás ľudia majú problém súcitiť s Palestínčanmi, a to dokonca aj niektorí slovenskí liberáli, ktorí inak obhajujú ľudské práva. Je neznesiteľne ťažké prísť domov, objať svoje dve malé deti a uvedomiť si, že na inom mieste by presne tieto deti boli v okamihu zavraždené kvôli malichernosti politikov, pričom väčšina „západného sveta“ by stále len krčila plecami. Je ľahšie si to nepripúšťať, pozerať sa bokom, povedať si, že je to komplikované, „nie je to moja téma“ a podobne.

Niečo však už dnes komplikované nie je. To, že palestínske životy sú pre súčasnú vládnu garnitúru v Izraeli úplne bezcenné, je práve v Rafahu najjasnejšie, aké môže byť.

Všade vo svete vedia politici robiť aj ohavné veci, aby získali lacné politické body. Súčasná izraelská vláda však zahŕňa politikov, ktorí sú ochotní pre vidinu lacných politických bodov vyhladiť celé rodiny. To dnes vidíme v Rafahu.

Už to tu zaznelo, ale treba to neustále opakovať: tento krajne pravicový režim škodí každému. Zabíja Palestínčanov a škodí Izraelčanom. Brutálne traumatizuje celú palestínsku spoločnosť a deformuje izraelskú spoločnosť. A robí z Izraela vyvrheľský štát. Treba, aby sa k nemu zvyšok sveta začal adekvátne správať a uvalil na tento režim zbrojné embargá, sankcie a medzinárodne ho izoloval.