Autorka je redaktorka českého Deníka N
„Oj!“ Bol to výkrik plný údivu a potlačeného sklamania, ktoré malo vyzerať ako radostné prekvapenie v zmysle „ty si sa vôbec nezmenila“. V skutočnosti sme boli radi, že sme sa po takmer tridsiatich rokoch vôbec spoznali. Novinári, ktorých cesty sa kedysi stretli na bojiskách postsovietskeho priestoru.
Ten, ktorý cíti vo vzduchu krv
Zurab bol najlepší kameraman, akého si viete predstaviť. Aj vďaka svojej telesnej konštitúcii sa ľahšie vyhýbal guľkám, pretiahol sa kadejakou štrbinou, v dôstojníkoch menšieho vzrastu nevyvolával pocit menejcennosti, pretože takmer nikto nebol menší ako on. Napriek tomu toho dokázal vypiť požehnane a nemám na mysli malinovku.
Stále fajčí, býva skôr v Londýne ako na Kaukaze a Ukrajinu vraj už nezvláda. Miluje rodné Gruzínsko a bojí sa veľkého krviprelievania. Vrátil sa, aby svetu ukazoval krásne obrazy nepekných udalostí.
V deväťdesiatych rokoch sa naše cesty pretínali na čečenskom fronte. On bol „malý veľký muž“ v službách známej svetovej agentúry, ja začínajúce ucho, spravodajkyňa českých novín, ktorých počet čitateľov sa blížil k počtu redakčného kolektívu jeho agentúry.
„Nedopadne to dobre. Vy Európania nám Kaukazanom nerozumiete,“ hovorí teraz. Naráža na príchod parlamentnej delegácie predsedov zahraničných výborov niekoľkých európskych krajín vrátane Česka.
„Tu je stále živá krvná pomsta, všetci sa poznáme, vy na nás tlačíte, aby sme sa správali ako Európania, ale to nedopadne dobre. Keď sa tie dva tábory do seba pustia, skončí sa to krviprelievaním. Cítim to a ty vieš, že mám na to čuch. Radšej, keby ste sa do toho nemiešali.“
Namietnem, že nikto na nič netlačí a sami Gruzínci chcú byť súčasťou Európskej únie, i keď ich na to nepredurčuje ani geografická poloha, pretože so žiadnym členským štátom Únie nesusedia. Moje slová však zanikajú v nadšenom jasote nad príchodom ďalšieho člena našej novinárskej skupiny.
Váňa, ktorý verí v dobrý koniec
Váňuška. Tak ho volajú, hoci jeho telesné rozmery na zdrobneniny práve neinšpirujú. Je to Vano Šlamov, jeden z najlepších fotografov, akí sa kedy v Gruzínsku narodili. Pracoval pre kdekoho, najradšej pre Francúzov. Sú pohodoví ako on.
Chlap ako hora, dobrák od kosti, čo stál ako jeho statív, aj keď okolo lietali šrapnely a všetci ostatní zaľahli. V Čečensku sa naše cesty stretli mnohokrát. Potom sme sa na chvíľu jeden druhému stratili.
Keď som v roku 2008 videla jeho fotky z ruského útoku na gruzínsku enklávu Južné Osetsko, stuhla som. Túto streľbu musel fotiť zblízka a ak stále žije, je to náhoda. Potom som si spomenula, že Vano tieto situácie zvláda so stoickým pokojom, a tak nemá cenu sa oňho báť.
Je rozvážny aj vo svojich úsudkoch. Myslí si, že boj parlamentu s opozíciou, podporovanou inteligenciou a študentmi, nakoniec dopadne dobre. Rusko neprepadne Gruzínsko, voľby na jeseň budú slobodné a demokratické, ako napokon aj tie predošlé, a vládnuca strana s nepolitickým názvom Gruzínsky sen po dvanástich rokoch vládnutia pochopí, že by ju mali vystriedať.
Vano dnes takmer nepije. Šoféruje a navyše má choré srdce. „Za našich padlých kamarátov,“ prednesie prípitok a vymenuje ich jedenásť. Niektorí, ako posledný zosnulý Oleg Panfilov, kritik Kremľa, ruský expert na novinársku etiku, autor príručky, ako sa správať pri bombardovaní, zomrel vlani tu v Tbilisi, nenásilnou smrťou. Vraj na zlosť a smútok.
Z Ruska ho vyhnali, v Gruzínsku sa stal členom tímu bývalého prezidenta Michaila Saakašviliho, ktorý je od návratu do Gruzínska na jeseň 2021 vo väzení. Po odchode z funkcie ho prestali pozývať na recepcie aj súkromné večierky, nikto sa nepýtal na jeho názor. Zostala mu vodka a spomienky.
Jeho predpovede, že Rusko v snahe obnoviť impérium podľa sovietskeho vzoru obsadí Ukrajinu sa zatiaľ, našťastie, naplnili len čiastočne, prognózy, že Rusi obsadia Tbilisi, doteraz nie.
Nejeden Gruzínec sa však príchodu Rusov obáva a nepraje si ho nikto. Nielen proeurópski študenti, ktorí mávajú v uliciach vlajkami Európskej únie, ale ani parlament a vláda, ktorú obviňujú z proruskej politiky.
Zachráni to žena?
Vládna strana Gruzínsky sen by rada sedela na dvoch stoličkách. A vlastne to aj robí. Volá po spolupráci so všetkými, po mieri a korektných vzťahoch s kýmkoľvek, kto je ochotný. Aj s Ruskom.
Bezvízový styk tak s EÚ, ako aj s Ruskom, je vraj to najlepšie pre krajinu rozkladajúcu sa medzi Áziou a Európou, Ruskom a Tureckom, Čiernym a Kaspickým morom. Korektné vzťahy s Moskvou aj za cenu určitých ideologických kompromisov, to je politika súčasnej gruzínskej vlády. Nedá sa však tvrdiť, že je jednoznačne proruská.
No a nakoniec Nikuša, produkt sovietskeho internacionalizmu. Kamarát z Grozného z čias, keď naň padali ruské bomby. Otec Gruzínec, mama Ruska, žili v čečenskej metropole, kde vyrastal a nechcene sa stal vojnovým novinárom. Pracoval pre americkú rozhlasovú stanicu Rádio Slobodná Európa/Rádio Sloboda.
Zdravý úsudok mu vzalo príliš veľké množstvo vodky, ale s Rusmi by najradšej nemal spoločné nič, najmä nie štátnu hranicu. Ale čo už. Keď je to tak, aspoň to poriadne zapime.
Pozeráme sa z okna kaviarne, my štyria novinári, ktorí prešli zopár frontov v bývalom Sovietskom zväze i v Afganistane, pijeme gruzínsku čaču, ktorá sa robí zo zvyškov hrozna po lisovaní, jeme šašlik a mudrujeme o Gruzínsku na dejinnom rázcestí.
Vonku kričia desaťtisíce mladých ľudí, že už nechcú žiť s Ruskom a snažia sa obkľúčiť parlament, v ktorom teraz večer nikto nie je. Väčšina poslancov, ktorí sa ráno opäť vrátia, zákon o zahraničnom vplyve, známy aj ako zákon o zahraničných agentoch, podporuje. A oň teraz ide.
Hlasovali zaň, a ak demonštranti nerozoberú budovu parlamentu na kusy, presadia ho napriek predpokladanému vetu prezidentky Salome Zurabišviliovej, prvej ženy na čele tohto kaukazského štátu. Prezidentka je vraj viac Francúzka ako Gruzínka, čo na jej gruzínčine počuť. Nuž, neviem to posúdiť, okrem prípitkov neviem po gruzínsky ani slovo.
Rusov nechce ani ulica, ani parlament
Málokto vie, o čom zákon presne je. Detailným rozborom textu sa nikto nemá čas zaoberať. Populárne sú tvrdenia, že zničí mimovládne organizácie a nezávislé médiá. To by bolo pol roka pred gruzínskymi parlamentnými voľbami veľmi zlé.
Ja som si zákon o transparentnosti zahraničného vplyvu prečítala. Sám osebe nič hrozné nepredstavuje. Od výrazne represívneho ruského zákona sa dosť líši. Nemieri na fyzické osoby a pri rozumnom používaní by nemusel byť hrozbou.
Problémom bude výklad zákona a snaha strany Gruzínsky sen, z pozadia riadenej oligarchom Bidzinom Ivanišvilim, zostať pri moci za každú cenu, ako aj jeho nebezpečné kontakty s Moskvou a zjavná snaha Ruska destabilizovať Gruzínsko tak, aby ho nikam nevzali. Nieto do EÚ.
Dnešný boj v uliciach gruzínskej metropoly je bojom prevažne mladých ľudí z Tbilisi, študentov a intelektuálov, ktorí chcú byť čo najskôr Európanmi a o Rusku a Rusoch už nikdy nepočuť, s umiernenejšími pragmatikmi, ktorí by chceli byť zadobre so všetkými a mať z toho patričné výhody.
Naozajstných proruských fanatikov, obdivovateľov ruského sveta a jeho vládcu Vladimira Putina, akých poznám z východnej Ukrajiny, je v Gruzínsku málo. Nepočuť ich, ani nevidieť.
Z letiska do davu
Gruzínsko obnovilo priame lety z Prahy do Tbilisi. Táto linka predtým padla za obeť pandémii covidu-19. Kúpim si lístok na druhý let a teším sa na „svoj“ Kaukaz ako dieťa na Vianoce. Zháňam starých kamarátov a zisťujem, ako veľa ich už nežije.
Tri hodiny a som zase tam, kam som sa dávno túžila vrátiť. Tisíce ľudí museli vyjsť do ulíc, aby som sa odhodlala konečne si kúpiť letenku. V deň, keď moje lietadlo pristálo v Tbilisi, demonštruje proti zákonu stotisíc ľudí. Obávajú sa, že ich vženie do náručia Ruska. V rovnaký deň Rusi zaberú ďalšie ukrajinské dediny a vyženú z nich tisíce ľudí.
Ten priamy let z Prahy do Tbilisi je symbolický. Možno ako motivácia, ktorá Gruzíncom pomôže vydať sa síce nie priamym letom, ale aspoň krokom tam, kam naozaj chcú.
Rovnakým krokom sa šiniem ja s kufríkom, vyhodená taxikárom priamo pred čelo demonštrácie, obklopená jasajúcim davom, smerom do centra. Dúfam, že do centra diania. Každý máme svoj cieľ.
Priamou linkou z Prahy do Tbilisi a z letiska s kufríkom priamo medzi demonštrantov. (zdroj: Petra Procházková)
