Autorka je spisovateľka
Čas kráča rýchlymi krokmi a mne sa vidí, akoby to bolo včera: na rohoži pred dverami prespával bezdomovec. V paneláku, pred vchodom do bytu, v období, keď vonku mrzlo. Nebol to páchnuci netvor posypaný vredmi, ale človek, zanedbaný chlap.
V meste baníkov nikdy nebola núdza o zrobených mužov, čo svoj život neustriehli. Zložil sa tam neskoro večer a nadránom ho nebolo. Nechával po sebe hrnček na znamenie, že sa vráti.
Raz ráno som otvorila dvere a bol tam. Zaspal. Nechali sme mu deku a pár drobných. Popoludní nebol muž, deka ani hrnček a už nikdy neprišiel. Občas som si naňho spomenula. Neviem, či a ako fungovali charity, už sú to veky.
V apríli ma pozvali na besedu do levočskej knižnice. Neviedli sme zdvorilostnú konverzáciu ani som nečítala z knihy. Rozprávali sme sa tak, až som na chvíľu nadobudla dojem, že sa nachádzam v najpotrebnejšej inštitúcii v meste – áno, v knižnici.
Ten večer zniesol všetky moje aj čitateľské nároky. Boli sme takí vtipní! Súdržní. Hovorili sme o histórii, o ľudskosti, o súcite. A rozchádzali sme sa dlho, neznámi ľudia. Nebýva to pravidlom.
Na druhý deň som na Námestí majstra Pavla začula svoje meno. „Pani Vanda!“ Otočila som sa. Žena asi v mojom veku sa opýtala, či som to ja. Včera na besede nebola, ale pozná ma. „Poďte k nám domov!“ pristúpila ku mne a pekným, mäkkým hlasom opakovala moje meno.
Nemohla prísť na debatu, ale nech idem k nim, možno nemá poriadne upratané, ale bola by veľmi rada, ak by som šla. „Aj pán Dvořák sa tu raz takto prechádzal a doteraz ľutujem, že som ho nezavolala.“
Nešla som, lebo sa hanbím. Nechodím na návštevu ani k tým, čo poznám, nieto k tým, čo nepoznám. Porozprávali sme sa. Tak som tam stála v tej Levoči, námestie, bazilika, strechy, kvety, vône, vľúdnosť ženy a vzduch. Po silné emócie nemusím chodiť do kina.
Psychofyzika má Weberov–Fechnerov zákon. Odhaľuje princíp, ktorý riadi ľudské vnímanie zmyslových vnemov. Skúma, ako sa naše emócie správajú vo vzťahu k zmyslovým stimulom. Dokáže ich merať. Úroveň pocitu príjemnosti sa vraj zvyšuje, zatiaľ čo presnosť úsudku sa znižuje.
Táto pani potvrdila emócie z predchádzajúceho večera. Príbehy o spájaní bývajú dosť patetické. Cudzia osoba v Levoči vo mne okrem pýchy prebudila pocit dávnej integrity, lebo toto sú príbehy o pocestných. Integrity dávnej a stratenej, lebo už neexistuje.
Sme v tejto krajine mimoriadne opatrní, a právom. Nedarí sa nám odpolitizovať ani kávu s kamarátmi. Popri latté s hrachovým mliekom pre istotu obetujeme názor, informácie, vzdelanie. Chcem aspoň náznak celistvosti.
U starkej na Orave sa pred tridsiatimi rokmi objavila cudzia žena s dcérou, obe dospelé. Prišli na náboženskú slávnosť a ušiel im autobus. Ocitli sa v dedine na kraji sveta, vypytovali sa, či by mohli niekde prespať. „Pravdaže,“ ozvali sa hlasy. Vyťahovali sa čisté návliečky, vetrala sa izba pre hostí. Prišli, prespali a odišli.
Ďakujem panej v Levoči, čo ma zavolala k nim a nevie o mne nič, len to, že píšem knihy. Pred časom by som sa nad tým možno ani nepozastavila. Ako sa tie veci menia.
