Autor bol predsedom Slovenského syndikátu novinárov a členom Rady vlády pre masmédiá
Musel som si to vygúgliť, ale našiel som to. Bolo to 9. júla 1990. Slovenského premiéra Vladimíra Mečiara aj českého premiéra Petra Pitharta strážili dvaja ochrankári. V Luhačoviciach.
Pracoval som ako pražský korešpondent denníka Národná obroda. Bol som v redakcii v Bratislave, keď za mnou prišiel vtedajší zástupca šéfredaktora (neskôr riaditeľ rozviedky SIS) Igor Cibula a povedal, že práve telefonoval so šéfkou sekretariátu premiéra Annou Nagyovou.
Mečiar vraj odišiel na tajné stretnutie s predsedom českej vlády Petrom Pithartom do Luhačovíc. Vtedy, po prvých slobodných voľbách, ktoré boli v júni, sa dostala na stôl otázka kompetenčného zákona. Viac kompetencií (a aj zodpovednosti) pre národné vlády a parlamenty.
Teraz hovoríme o rozdelenej spoločnosti. Áno, vtedy rozdeľovalo spoločnosť toto. Inak v Čechách omnoho menej, tam všetko federálne považovali za viac-menej aj akosi automaticky za české. Na Slovensku bolo federálne české. Dnes sa tomu hovorí diktát z Bruselu.
S fotoreportérkou Jankou (vtedy) Košnárovou sme dostali šoféra a služobné auto. Také boli časy. Voľba padla na mňa, lebo som sa s oboma premiérmi poznal. A ako kľúčové sa ukázalo, že som poznal auto Petra Pitharta.
Mal takú, dnes by sa povedalo, šmolkovo modrú Tatru 613. Krúžili sme po Luhačoviciach, nikde žiadni policajti, ticho. A pred jedným liečebným domom už spomínaná Tatra. Prišiel som na recepciu a normálne som povedal, že „ideme za premiérmi“. A ukázali mi kam. Pred salónikom sedel jeden český a jeden slovenský ochrankár. Ten slovenský bol roky hojne citovaný, a preto mediálne známy Juraj Zábojník. Boli sme tam jediní novinári.
Juraja (tykáme si), zaujímalo, odkiaľ to vieme. „Viem, ale nepoviem,“ citoval som jeho šéfa. V salóniku sedeli len premiéri. Bez delegácií, štyri oči.
Keď sa otvorili dvere, Janka začala fotiť a ja sa pýtať. Medzi novinármi sa tomu hovorí „sólokapor“. Ale stále to nie je pointa.
Keď sme skončili, premiér sa spýtal: „Ako ste tu?“
„Autom,“ odpovedal som.
„Stíhate uzávierku?“ Bol rok 1990, nebol internet, text som mohol nadiktovať pisárke, ale fotky sme nemali ako poslať.
