Autorka je režisérka
Keď som začala študovať filmovú réžiu, dostala som zadanie nakrútiť krátky film na tému Autoportrét. Profesor Stanislav Párnický sa nazdával, že debut každého režiséra, ktorého ambíciou je nakrúcať umelecké snímky, bude vedome či podvedome obsahovať autobiografické črty. Platí to zrejme nielen vo filme, ale v umení všeobecne. Je príznačné, že prvou slovenskou divadelnou hrou v prvom slovenskom divadle bola satirická veselohra Kocúrkovo.
Trinásťročný študent evanjelického lýcea sa zvítal s macochou. Prišla do Kežmarku, aby chlapca vzala zo školy. Nerobte to, prosil ju Gašparov učiteľ. Nechajte ho študovať, uvidíte, že sa z chlapca dočkáte potešenia. Nepomohlo. Gašpar sa do školy viac nevrátil a túto krivdu pridal k ostatným smútkom.
Zmyslom jeho života sa stali knihy. Obklopil sa literatúrou, slovami, písmenami. Stal sa úkazom, aký v prvej polovici 19. storočia nemal na našom území obdobu, kníhkupcom, zberateľom, vydavateľom. Podporoval literátov, založil knižnicu a v roku 1830 aj prvé ochotnícke divadlo v našich dejinách. Vyburcovalo ho k tomu dielo ešte čerstvé, teplé z pece, ktoré ním hlboko otriaslo.
Gašpar Fejérpataky Belopotocký si totiž prečítal Kocúrkovo.
Satirická kritika Jána Chalupku pomenúvala choroby spoločnosti presne ako práve nabrúsená britva. V Kocúrkove sa všetci poznajú, všetko sa dá vybaviť, hlúpi vládnu múdrym, najhlasnejšie kričia tí, čo nemajú čo povedať. Jeho obyvatelia majú na všetko názor, chyby ostatných vidia z kilometra, vlastné ani s lupou. Kto nie je z Kocúrkova, akoby nebol.
