Viselo to vo vzduchu. Tragédia z nenávisti. Po rokoch sa spoločnosť zmenila na klbko nervov, ktoré podráždene reaguje na každý impulz a vždy z pozície ohrozeného.
Vedeli sme, že ak je raz nenávisť vypustená do spoločnosti, nedá sa skrotiť a ovládať. Bude ohrozovať všetkých.
Zdalo sa, že sa to nedá zastaviť. Postupne sme všetci zvyšovali hlas, lebo krik sa stal štandardným spôsobom hovorenia. Keď chcel niekto hovoriť o podstatných veciach tichým hlasom, bol považovaný za nudného alebo slabého.
Dnes už však nemáme na výber. Ak chceme byť bezpečná, slušná a demokratická krajina, musíme odmietnuť nenávisť a násilie ako formu verejnej existencie. A to všetky jej formy.
Buďme opäť žiaci
Po atentáte na premiéra Roberta Fica sme dospeli do situácie, že niektorým nie je jasné, čo znamená vzdať sa prejavov, ktoré vyvolávajú nenávisť. Akoby sme sa museli nanovo učiť významy niektorých slov a pochopiť, že aj z jedného slova klíčia národné tragédie.
Tento čas je najautentickejším testom toho, kto v politike má na srdci verejné dobro, kto cíti zodpovednosť za ľudské osudy, kto vníma všetkých ľudí v tejto krajine ako spoluobčanov. A kto čaká na vhodnú chvíľu, aby sa vrátil k politike nepriateľov.
