Autor je filozof a bývalý politik a poslanec Európskeho parlamentu
Atentát na predsedu vlády Róberta Fica vyvolal široké odhodlanie hľadať v našej spoločnosti „zmierenie“. Utlmenie nenávisti. Nesúhlas s násilím. Ale vyvolal aj vzájomné obviňovanie, kto má leví podiel na nevraživosti, ktorá vyústila až k pokusu o vraždu premiéra.
Prezidentka Čaputová a nastupujúci prezident Pellegrini spoločne urobili prvé gesto: zaujali spoločné stanovisko a pozvali predsedov politických strán k okrúhlemu stolu. No otázkou je, na čom by sa vlastne mali zhodnúť?
Samozrejme, že nie iba na jednorazovom vyhlásení odsudzujúcom akékoľvek násilie v politickom živote, ale jeho trvalé odmietnutie. No a potom práve na tom, aby sa žiadna strana nepokúsila využiť situáciu vo svoj politický prospech.
Lebo môžeme sa tváriť akokoľvek ľudsky, citovo, či tváriť sa, že sme si vstúpili do svedomia, základná logika politického života, boj o moc, nezmizne. A ani úsilie využiť ako zbraň v tomto boji čokoľvek; tu žiadne tabu neexistuje.
Kde sú teda jeho hranice? Odpoveď je vcelku jednoduchá: v demokratickom ústavnom režime. (A nie v „liberálnej demokracii“, ako sa bezmyšlienkovite vyjadrujú mnohí politológovia aj žurnalisti).
Nikto nesmie zneužiť vraždu, atentát, vojnu, rozpory a vnútropolitické boje na zmenu režimu. To je základ a nespomínam to náhodou, lebo pokiaľ väčšina spoločnosti rieši psychologické naladenie, v Slovensku tendencia k zmene režimu vystrkuje rožky. A treba o nej otvorene hovoriť a aj ju priamo pomenovať.
Nesiahajme po kolektívnej vine
Do väčšinového spoločného úsilia utlmiť vášne vstúpili sebe vlastným spôsobom „dankovci“ a „harabinovci“: obvinili kolektívne „opozíciu“, vyvolávajú obrazy „krvavých rúk“, požadujú kolektívnu odplatu, zastrašujú legitímne politické strany aj občianske združenia, vyzývajú, aby tí s iným názorom „niekam zaliezli“.
Pritom je zrejmé, že páchateľ konal ako jednotlivec, bez spojitosti s akýmikoľvek politickými skupinami. Páchateľ nemal žiadnu jasnú ideovú a hodnotovú orientáciu, okrem potreby vzdoru vždy a všade. Ba dalo by sa so štipkou irónie povedať, že jeho životopis náramne pripomína práve spôsob fragmentácie slovenskej spoločnosti: jeho vzdorovitá povaha putovala od jedného názorového spektra k druhému a za svoj život ich vystriedal všetky.
Preto pokusy urobiť z neho ľavičiara, pravičiara, matičiara, liberála, spisovateľa, proruského, protiruského sú mimo: ba aj ako „protivládny“ sa tu ocitol len preto, aby bol „proti“. Pokusy priraďovať ho, iba odkrývajú iných, ako by chceli zneužiť atentátnika proti svojim oponentom.
Nie, zmene režimu
A tak teda hovorím otvorene: nezmierim sa s pokusmi o zmenu režimu, nech už majú plazivý alebo radikálny priebeh. A nevzdám sa práva priamo poukazovať na tých, ktorí sa o to usilujú. Obmedzovanie politickej súťaže a označovanie oponentov ako „zahraničných agentov“ a ako „protislovenské sily“ je známy slovník všetkých protidemokratických síl: naň sa veľmi rýchlo napájajú požiadavky na „očistu“ spoločnosti (fejsbúk je už plný takýchto výziev).
V európskej histórii máme mnoho príkladov, ako takáto „očista“ môže vyzerať. Vraždenie, emigrácia a koncentráky sú priamym dôsledkom takejto demagogickej ideológie. Či si to Huliak, Danko, Taraba a Harabin uvedomujú, neviem. Ale svojimi vyjadreniami ženú Slovensko na okraj tejto katastrofy.
Verím, že demokrati – nech už sa nachádzajú v koalícii i opozícii – postavia pevný múr, aby sme slepo nevleteli do priepasti národno-fašistickej temnoty. Verím, že si to uvedomí aj široká skupina postkomunistických ľavičiarov, ktorí našli v Robertovi Ficovi nádej na zastavenie Matovičových avantúr a rozsievania chaosu a nenávisti; a že si rovnako uvedomia, že v tomto zápase nie sú úhlavným nepriateľom liberáli, ale práve extrémna národno-konzervatívna pravica.
A že sa v nich prebudí toľko omieľaný antifašizmus, ktorý si zredukovali na oslavy sovietskych osloboditeľov, ale stratili orientáciu, kto je práve dnes nositeľom fašistickej hrozby.
Týka sa to aj demokratickej pravice
A týka sa to aj všetkých tých, ktorí sa považujú za demokratickú pravicu. Lebo keď nastúpili pred pár rokmi do vlády, za demokraciu považovali iba to, čo likvidovalo opozíciu: od personálnych čistiek cez zneužívanie legislatívneho procesu až po spájanie sa s Kotlebom pri hlasovaniach za ich vpravde populistické „sociálne dary“.
A vôbec by mi neprekážalo ani prešetrovanie celej hromady korupčno-podvodníckych praktík minulých vlád, ale z vyšetrovania si spravili, a to vedome, politický program a doslova televíznu šou. Áno, aj pravicoví demokrati by si mali vziať k srdcu, že demokracia nie je iba to, čo je v ich prospech.
Zbaviť sa týchto predsudkov a stereotypov na všetkých stranách nášho politického a ideologického spektra bude neľahký a dlhý proces, ktorého súčasťou by mali byť aj novinári: iste, dosiahnuť sa to nedá žiadnym osvietením ani zázrakom, ani šokom z atentátu: ale len každodenným otvoreným dialógom, v ktorom nikto nie je dezolát, nepriateľ národa, zahraničný agent, nedemokratický volič.
A aj tým fašizujúcim extrémistom treba trpezlivo odkrývať dôsledky ich vlastného myslenia. A nepochybne tam, kde by extrémizmus ústil do pokusov o zmenu demokratického ústavného režimu, musí konať aj štát.
