Objednaná vražda novinára, ideologicky motivovaný teroristický útok na Zámockej, atentát na Roberta Fica. Naša spoločnosť je hlboko zranená.
No ak sa máme naozaj úprimne rozprávať o liečení a azda aj uzdravení, všetci musia urobiť krok späť.
Výzvy na ospravedlnenia a zmenu správania sú síce efektnéefektívne, ale čo znamenajú? Kto sa má komu ospravedlniť a za čo? Za nepriateľov národa, protislovenské prostitútky alebo za kvičiace svine?
Za nezmyselné testovania, emocionálne tlačovkové vydieranie a verejné šikanovanie nepohodlných úradníkov? Za urážanie prezidentky, ktorého sa dopustili dvaja premiéri?
Vládna koalícia už ústami Roberta Kaliňáka avizovala, že chce situáciu riešiť zmenou viacerých zákonov, a ďalší vládni politici už dnes viac či menej otvorene hovoria o vysporiadaní sa s médiami a politikmi, ktorí sú podľa nich za tento stav zodpovední.
Netlačme sa do kútov
Najväčšia chyba bude, ak sa vládna koalícia bude snažiť hocikoho zahnať do kúta, ako svojimi vyjadreniami naznačujú Andrej Danko, Tomáš Taraba, ale aj niektorí predstavitelia Smeru.
Snaha zatlačiť druhú stranu do kúta vždy povedie k ďalšiemu prehlbovaniu vzájomného odcudzenia. Zahnaný do kúta nebude mať inú možnosť, než sa brániť či kapitulovať, ani jedno však nebude výsledkom konsenzu.
Samozrejme, nič z toho neznamená, že sa má tolerovať akékoľvek násilie, verbálne alebo fyzické. Aj v tomto prípade však musia byť hranice narysované rovnomerne. A na to nepotrebujeme nové paragrafy či zákony, o ktorých hovorí Kaliňák so Šutajom Eštokom. Už dnes majú v rukách dostatočné legislatívne možnosti a na rozdiel od minulosti ich aj aktívne využívajú.
NAKA dokázala za dva dni vzniesť obvinenia ľuďom, ktorí sa vyhrážali ministrovi vnútra, ale v minulosti trvalo mesiace, kým začala riešiť vyhrážky novinárom.
Je úplne v poriadku, keď minister vnútra a minister obrany spoločne vyzývajú na upustenie od verbálneho a fyzického násilia a hrozia postihmi, ale tieto výzvy musia smerovať nielen verejnosti, opozícii či médiám, ale rovnako aj ich politickým partnerom. Pretože ak bude vytvárať pocit nespravodlivosti a dvojakého metra, riešeniu situácie to neprospeje.
Bez kritiky to nepôjde
Ak nám táto situácia oslabí schopnosť formulovať kritiku a pomenúvať udalosti a konanie pravými slovami, prehráme napokon všetci. Už v uplynulých dňoch som dostal správy, ktoré ma obviňovali z ďalšieho podnecovania nenávisti len preto, že som si dovolil napísať, že NAKA by mala pristupovať k vyhrážkam voči novinárom a opozícii rovnako ako voči ministrovi vnútra. Naozaj je to šírenie nenávisti?
Vláda naozaj získala mandát vo voľbách a má právo vykonávať svoju politiku.
Kde je však hranica medzi inými pohľadmi na spravovanie veci verejných a medzi demontovaním demokratických inštitúcií a pravidiel? Vláda totiž naozaj chcela ovládnuť verejnoprávnu televíziu, rovnako chcela podriadiť Fond na podporu umenia politickej kontrole a naozaj zavádza opatrenia, ktoré skomplikujú život mimovládnym organizáciám.
To sú fakty a je úplne v poriadku to povedať. Je úplne v poriadku mať opačný politický názor, je úplne v poriadku ho verejne prezentovať, napĺňať svoje politické práva, kritizovať a pomenúvať dianie okolo seba. A áno, v prípade, že niekto cíti ohrozenie svojich práv, je úplne v poriadku aj protestovať.
Za okrúhlym stolom nemusí byť extrém
Kto z týchto otázok vytvára nenávisť, je politický extrém a ten treba vytlačiť na okraj. Idea spoločného okrúhleho politického stola je podstatná, ale automaticky neznamená, že pri tomto stole musia sedieť všetci aktéri, ktorí dnes sedia aj v parlamente.
Očakávať, že tam má sedieť Danko a podávať si ruku s Matovičom, je úplne zbytočné. Ani jeden z nich nie je konštruktívnym strojcom riešenia.
Riešenie má dnes v rukách politický stred, ktorý už teraz dostatočne chápe, že v danej situácii nič iné ako vytvorenie nového spoločenského konsenzu neexistuje.
V tomto konsenze sa však musí zhmotniť jeden podstatný záväzok: že demokratický systém so všetkými svojimi inštitúciami, ktoré nie sú nevyhnutne podriadené politickej kontrole, vrátane verejnoprávnych a nezávislých médií, mimovládnych organizácií, slobodnej justície a politických nezávislých kontrolných a regulačných úradov a ochranou a priznaním práv rôznym menšinám, je jediná možná forma budúceho usporiadania.
Sme toho ako spoločnosť schopní? Sú toho schopní politickí lídri? Je toho schopný Smer a Hlas? Na prvý pohľad sa môže zdať, že nie. Nádej podľa Václava Havla však nie je „presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne“.
Je dôležité mať nádej, ale je zdravé byť pripravený aj na najhoršie výsledky.
Diskusiu pod článkom neumožňujeme pre prevahu nenávistných prejavov a osobných útokov.
