Na Slovensku nemáme duchovného vodcu, ktorý v Iráne hneď vymenoval nástupcu hlavy štátu. Akt poverenia Kaliňáka takto musela vykonať sama obeť atentátu.
Vysvetlenie, či je to v poriadku na pol roka (rok?), ako znejú prvé odhady návratu premiéra do úradu, zaiste poskytnú ústavní právnici.
Na strane jednej je pocit naplneného zadosťučinenia za pád vlády pred šiestimi rokmi, na strane druhej naivné volanie po spájaní a medzi nimi sa stráca, že pre zaslanie (nielen) zákona o rušení RTVS do NR SR dozrela v Handlovej tá najpriaznivejšia klíma.
Nielen RTVS preto, lebo na ceste je batéria ďalších mediálno-bezpečnostných zákonov. Výzva na „sto dní pokoja“ od lídra PS je pritom prísľubom, že vystresovaná opozícia pohrúžená do hľadania vlastných chýb sa zdrží protestov a obštrukcií.
Či „normalizácia“ mediálnej krajiny súbežne s trhaním zubov opozície ohlasuje „plnokrvný“ nábeh kontrarevolúcie v rozhodujúcej fáze, zostáva nejasné. Visí to i na taktike. Teda či Fico IV chce sledovať „len“ maďarský scenár.
Alebo extrémnu udalosť, aká sa nevyskytla v Európe 20 rokov, skúsi akcelerovať, využiť na ešte priamočiarejší „ťah na bránu“. Napríklad špekulácia, že po šoku v Handlovej masaker mediálnej krajiny nevyrazí dych v Bruseli až natoľko, aby bol ohrozený prílev európskych peňazí, môže viesť k (viac než) pokušeniu pokúsiť sa o vyhlásenie výnimočného stavu.
Vyvolávanie „sebareflexie“ a podobne je v danej chvíli kritický omyl. Možno až fatálny, keďže vrhanie si vedier popola na hlavy je o čo nechcenejšie, o to kontraproduktívnejšie darovanie legitimity, ahistorickému a lživému naratívu kontrarevolučnej agitácie.
Teda, že sú to tradičné („sorosovské“) médiá, ktoré rozoštvali národ agresivitou, hejtom, dehumanizáciou a diktátom „jediného správneho názoru“. To – čujte, vy v Bruseli – legalizuje aj v európskom právnom štáte tvrdosť zákonov, ktoré čoskoro uvidíte. Rozumiete; keď opozícia a médiá priznávajú svoje vlastné zlyhania a viny, tak čo už my, taká štandardná a umiernená koalícia, môžeme robiť s takými radikálmi a extrémistami?
Jednoducho a jasne. To, že „cesta k zmieru vedie cez sebareflexiu, ktorú musíme vykonať všetci“ – a rôzne obmeny toho istého –, je propaganda ťažkej váhy.
Je to otáčanie reality z nôh na hlavu v zmysle, že v primitivizme, vulgárnosti, konfrontačnosti, nenávidení a prázdnote má terajšia vládna moc seberovného. Nemá.
Až stretnete zastupujúceho premiéra, povedzte mu to.
