Dedinská krčma nie je pre mňa obvyklé miesto, ale tých pár príležitostí, čo som sa v nej ocitla s kamošmi počas chaty či lyžovačky, ma vždy upútalo, ako v nej trávia čas domáci.
Muži v strednom a vyššom veku tam spolu sedia len tak. Chvíľami sa zadívajú na televíziu (niekedy s vypnutým zvukom), aby si pozreli reportáž o medveďoch, kde-tu prehodia pár slov, no rozprávanie sa zjavne nie je cieľom ich návštevy.
Čo ich tam ťahá, keď sú ticho? Nie je jednoduchšie dať si pivo zo samoobsluhy doma na gauči a prepínať si programy podľa seba?
Po prečítaní knihy Together (Spolu) od Viveka Murthyho mám pocit, že im možno už rozumiem.
Pocit, o ktorom sa nehovorí
Vivek Murthy je americký lekár a tiež viacnásobný člen vládneho kabinetu na pozícii Surgeon General (hlavný lekár), ktorého úlohou je ochrana verejného zdravia. Pri nástupe do funkcie sa pôvodne chcel zaoberať problémami, ktoré v USA všetci dobre poznajú - sú to témy ako nadváha, mentálne zdravie, závislosti či násilie.
Svoje pôsobenie začal cestovaním po krajine a rozprávaním sa s ľuďmi o ich zdraví - v kultúrnych domoch a v obývačkách chcel navnímať, čo je pre nich dôležité.
Ľudia mu hovorili o mnohých rôznych ťažkostiach, no Murthy si postupne začal všímať určitý vzorec. Na pozadí viditeľných problémov sa opakoval zážitok s pocitom hlbokej osamelosti.
Prvýkrát si to uvedomil počas rozhovoru s manželským párom, ktorého syn zomrel na predávkovanie. Jeho strata bola veľmi bolestivá, no následný život manželov skomplikovala najmä osamelosť.
„Keď sa stali zlé veci predtým, vždy nám niekto zaklopal na dvere a prejavil svoj súcit a podporu,“ povedala Murthymu chlapcova matka. „No keď zomrel náš syn, neprišiel nik. Ľudia si mysleli, že sa hanbíme za to, akým spôsobom zomrel.“
