Siedmy deň po atentáte na Roberta Fica pokračuje pohon na médiá. A teda sa šíri nepochopenie, že politikov netreba chrániť pred médiami a už vôbec nie legislatívou na spôsob zveráka, ako o nej uvažujú v Slovenskej národnej strane.
„Musí sa zmeniť vzťah médií k verejnosti a politikom,“ nazdal sa predseda SNS Andrej Danko. Opak je pravdou – vzťah médií k verejnosti a k politikom sa zmeniť nesmie.
Blaha, Matovič, Danko aj Šimečka. Prehryzli výhrady a vyslali spolu signál proti násiliu Čítajte Médium rovná sa sprostredkovateľ a verejnosť je jeho prijímateľom. Verejnosť je ten subjekt, ktorý má právo na informácie, napríklad z politiky, z prostredia nositeľov moci a rozhodovateľov o verejných financiách a ďalších predmetoch verejného záujmu.
Keď si napríklad novinár ide sadnúť na súdne pojednávanie, predstavuje tam zástupcu verejnosti a opiera sa o zákon o súdoch a jeho vetu: „Konanie pred súdom je ústne a verejné .“ Rovnako sú podľa ústavy verejné schôdze Národnej rady. (V oboch prípadoch existujú zákonné postupy, ak treba pre ochranu iných práv zmeniť režim na neverejný.)
Vzťah k politikom teda napĺňa funkciu verejnej kontroly nad nimi. Túto funkciu politici nesmú obmedzovať.
Andrej Danko vysvetľoval aj svoju nespokojnosť s referovaním o potýčke na pumpe, ktoré polícia rieši ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Na to však tlačovú konferenciu nepotreboval, stačilo sa vyjadriť pre médiá. Porušením etiky by bolo, keby nebol dostal otázky alebo žiadosť o vyjadrenie, čo aj podprahovo podsúva. Pre noviny sa však nevyjadril – ako zvyčajne, keď sa má za čo hanbiť.
Čo chce teda povedať? Že verejnosť nemá právo vôbec vedieť o jeho potýčke na pumpe, prípadne zrážke so semaforom?
Túžiť po tom môže, ale v demokratickej spoločnosti je to nemysliteľné a snaha proti tomu legislatívne zapôsobiť sa dá hodnotiť jedine ako autoritársky krok.
Že médiá sú zdrojom lží, je pre národniarov taká notorieta, ako že po pondelku nasleduje utorok. „Čo má robiť politik, ak médiá napíšu klamstvo?“ opýtal sa Danko. V preklade: čo má robiť politik, ak médiá napíšu čokoľvek, čo nie je oslavou, ale kritikou politika?
Samozrejme, klamstvo sa môže vyskytnúť v médiách aj v podobe, že ho vyslovil politik. Tak napríklad Andrej Danko v rozhovore s „Mimi“ Šramovou kritizuje, že „bývalá šéfredaktorka SME“ je riaditeľkou Nadácie Zastavme korupciu.
Nuž, keby to bola pravda, nebolo by na tom nič mimoriadne. Keby to však bola pravda, nebola by to čistá lož.
Zároveň je dôležité, že už dnes majú politici možnosť žiadať opravu v médiách podľa zákona a dokonca aj vyjadrenie.
Danko takisto vraví o „rodinnom spojení“ Denníka N s politickou stranou. A toto už znie priam nebezpečne, lebo možnosti sú len dve: buď sa pokúsi zákonom obmedziť médium, alebo politickú stranu. Jedna možnosť je horšia ako druhá, pretože zákonný podklad pre takýto postup neexistuje. Inak povedané, takéto spojenie sa môže komukoľvek nepáčiť, ale nie je nijakým porušením zákona.
Film Sviňa je umelecké dielo, kde tvorba názvov nepodlieha žiadnej komisii na ministerstve – v nijakej demokratickej krajine. A medzi nami, je to kúsok slovenskej národnej kultúry.
Rovnako sa slobodne môže nazývať akákoľvek satirická stránka. Autorka si dlhé roky bola pomerne istá, že názov stránky nie je prianím smrti nikomu, ani nekonkrétnym politikom, ale vychádza zo slovného spojenia „zomierať od smiechu“.
Iste, môže to urážať jemnocit kohokoľvek, kto vyvoláva potýčky na pumpách alebo utečie z miesta nehody. Čo však s tým? Zákon o vkuse? Alebo jednoducho o regulácii satiry, ktorá sa nám nehodí, lebo... pozor, má politický názor.
Ktosi tu v uplynulých dňoch opakoval ad nauzeam, že názor sa má rešpektovať. A dnes sa na tom jednomyseľne uzniesla Národná rada.
