Autor je spisovateľ a teológ
V poslednej americkej prezidentskej kampani hovoril Joe Biden o potrebe vyliečiť Ameriku. Narážal tým na stav, v akom sa spoločnosť ocitla po mandáte prezidenta Donalda Trumpa.
V novembri budú Američania opäť voliť a americká spoločnosť je rozpoltenejšia a politicky agresívnejšia, ako bola predtým. Liečenie spoločnosti totiž nie je taký jednoduchý proces, ako ho prezentujú politici, a nie vždy sa ju podarí vyliečiť.
Britské a írske televízie sa roky venujú zmierneniu následkov občianskej vojny. Pravidelne sa objavujú nové televízne formáty so svedectvami o politickom a náboženskom násilí a zložitej práci pracovných komisií. Za úlohu majú premeniť zvyškovú konfrontáciu dedične znepriatelených skupín obyvateľstva a dosiahnuť, aby pochopili, že sú na seba do istej miery odkázaní a budú spolu žiť v jednej krajine.
V zovretí politického násilia
Slovensko nikdy žiadnym procesom zmierenia neprešlo. Po druhej svetovej vojne sme z úvahy o našom pôsobení v nej ušli do historického resetu Československa. Retribučná povojnová spravodlivosť dokázala odsúdiť niektorých predstaviteľov ľudáckeho režimu, no bez akejkoľvek verejnej reflexie, zatienenej v tom čase aj potrebou povojnovej obnovy krajiny a štátnosti.
Podobným spôsobom sme sa zachovali po roku 1989. Zmierlivý humanizmus a rozhodnutie nejsť rumunskou cestou vybavovania si dialektickej čistoty sa ukázali ako správne.
Napriek tomu sme sa dnes, niekoľko dekád po pokojnej vzbure proti režimu, inšpirovaní myšlienkou Verejnosti proti násiliu ocitli v zovretí triumfujúcej nečistoty politického násilia, ktoré vyvrcholilo do pokusu o vraždu premiéra.
Lenže Slovensko nie je Severné Írsko ani krajina bývalej Juhoslávie, nie sme ani Rwanda. Sme stále hlboko integrovanou krajinou európskej civilizácie a naše nástroje sú práve vďaka tomu účinnejšie a dostupnejšie.
V posledných dňoch sme, žiaľ, videli pokusy radikálov kriminalizovať nielen politických predstaviteľov opozície, ale aj ich voličov. Pokusy o obmedzenie ústavných práv, návrhy na rozpustenie politických strán a vsugerovanie predstavy, že slobodní občania a občianky sa stretávajú na námestiach, aby tam plánovali politické vraždy.
Je to nehanebná lož, ktorou by sme sa nemuseli zaoberať, ale musíme, pretože prezrádza, ako si autori týchto predstáv predstavujú upokojenie situácie. Nie sme však v Rusku ani v Iráne, predstava zastrašovania státisícov vlastných občanov perzekúciami alebo šikanovaním ich politickej reprezentácie nie je prípustná ani v súkromnom priestore.
Vráťme sa k tomu, ako sa postarať o ľudí
Slovensko sa dnes zo všetkého najviac potrebuje vrátiť k podstate civilizovaného a európskeho riešenia sporov, k verejnej diskusii, kde do televíznych diskusií nebudú pre sledovanosť pozývať iba radikálne hlasy, kde sa nebude o politikoch hlasovať ako v pokútnej súťaži, ale diskutovať o tom, čo krajina potrebuje.
