Ivan Štefunko je poslanec NR SR a podpredseda Progresívneho Slovenska
Tatiana Škultétyová je analytička verejných politík a asistentka v poslaneckom klube PS
V Progresívnom Slovensku nebrojíme proti využívaniu jadra a považujeme ho za spoľahlivý zdroj energie.
Neznamená to však, že máme stavať jadrový reaktor za každú cenu. Najmä ak je možné siahnuť po riešeniach šetrnejších k štátnemu rozpočtu. Takto sa staviame aj k návrhu na nový jadrový reaktor, ktorý schválila vláda.
Vláda sa obáva, že nebudeme mať v budúcnosti dostatok elektriny, a zároveň otvorene zarezáva obnoviteľné zdroje energií. Toto nie je jediný dôvod na skepsu. Podobné projekty bývajú väčšinou drahšie, ako sa pôvodne odhadovalo, a ani predošlé skúsenosti nedávajú veľkú nádej, že tentoraz to bude inak.
Bude to drahé
Robert Fico a jeho vlády sa pri výstavbe jadrových elektrární nemajú veľmi čím chváliť. Výstavba tretieho a štvrtého bloku v Mochovciach – ktoré tiež spúšťala vláda Roberta Fica – bola jedným z najpredraženejších projektov. Jeho cena narástla o miliardy. Hoci pôvodné plány hovorili, že tretí blok sa bude stavať štyri roky, nakoniec to trvalo až dvanásť rokov – teda trikrát tak dlho.
S predraženými a nedotiahnutými projektmi máme skúsenosti na viacerých frontoch. Nedostavaná diaľnica Košice – Bratislava je už ľudovým žartom, podobne ako zbabraný mýtny tender. Výstavba diaľnic sa u nás za predošlých vlád Roberta Fica predražovala tak, že kilometer diaľnice sa u nás stavia najdrahšie v EÚ.
Tentoraz si vláda dáva ešte väčšiu úlohu. Má ísť o ešte väčší projekt s viac ako dvojnásobným výkonom oproti súčasným reaktorom. Nový reaktor by tiež mal byť v stopercentnom vlastníctve štátu a na rozdiel od súčasných by mal využívať iné ako ruské technológie. Toto všetko si bude vyžadovať vytvorenie nového „know-how“ a proces to môže len predĺžiť.
Treba uznať, že Ficova vláda v tomto nie je unikátna, veľké dôvody na optimizmus nedávajú ani príklady zo zahraničia. Briti sa už roky snažia dostavať ďalší blok jadrovej elektrárne – Hinkley Point C. Kým pôvodné plány hovorili o sume okolo 25 miliárd libier, dnes konečnú cenu odhadujú na viac ako 40 miliárd.
So stavaním jadra sa natrápili aj Fíni. Ich projekt jadrového reaktora Olkiluoto sa predražil z troch až na závratných jedenásť miliárd eur. Ešte znepokojujúcejšie je, že jeho výstavba sa oproti pôvodným plánom natiahla o neuveriteľných dvanásť rokov.
Ak to nezvládajú Briti ani Fíni, máme veriť, že vláda Roberta Fica a jej nasledovníci naozaj zorganizujú takýto obrovský projekt bez naťahovania a predražovania?
Nedá sa to lacnejšie?
Vláda stavia argument jasne – potrebujeme viac elektriny. Otázka však nemôže stáť len takto. Musíme sa obzerať aj po iných možnostiach, ktoré by nestáli tak veľa peňazí, ale splnili by účel.
Elektrina sa dá doviezť. Samozrejme, keby sme boli vďaka novému reaktoru prebytkoví, prinieslo by to výhody, no nie výrazné oproti možnosti, že nový reaktor nemáme a elektrinu dovážame. Vlastný reaktor totiž neznamená nižšie ceny. Trh je prepojený s okolitými štátmi a našich nových 1200 megawattov to nezmení.
Rozdiel však je v miliardách eur na výstavbu, ktoré bude treba na tento projekt nájsť. Štátna kasa nie je bezodná. Ak sa rozhodneme dať miliardy na atómovku, nebudeme ich môcť použiť napríklad na novú nemocnicu. V ekonómii sa takýto pohľad volá aj „opportunity cost“, náklady obetovanej príležitosti.
Čo by sme teda mohli za cenu nového reaktora postaviť? Konzervatívny odhad hovorí, že projekt by stál asi desať miliárd. Ako som uviedol, z historických skúseností môžeme predpokladať, že to bude výrazne viac. Má ísť o megaprojekt, pričom len dostavba Mochoviec stála takmer sedem miliárd eur. Držme sa však tých desiatich miliárd.
Za túto cenu by sme mohli mať nie jednu, ale rovno desať nových nemocníc. Alebo by sme mohli postaviť jednu novú, zrekonštruovať zvyšok, postaviť nové materské školy, zvýšiť platy učiteľom či sestrám a ešte stále by nám asi aj niečo zvýšilo.
Ak nechce vláda ukrojiť z iných projektov, ďalšou alternatívou, ako zafinancovať novú jadrovku, je garantovanie cien energií. Teda v praxi by to znamenalo, že ľudia reaktor zaplatia vyššími účtami za energie.
Predstaviť ľuďom megaplán na výstavbu jadrového reaktora je atraktívne, no len málokto z nás by asi túto možnosť uprednostnil pred investíciami do lepšieho zdravotníctva či školstva alebo pred lacnejšími energiami. Najmä keď prínos reaktora nie je taký zásadný.
Miliardy na jadro, kým vláda zarezáva obnoviteľné zdroje
Zvyšovanie energetickej kapacity je dobrý cieľ. Megalomanské plány s jadrovým reaktorom však nedávajú zmysel, keď sa pozrieme na iné kroky súčasnej vlády. Konkrétne na jej otvorený boj proti obnoviteľným zdrojom energií.
Aj keď si vláda podporu týchto zdrojov vložila priamo do svojho programového vyhlásenia, nominant tejto vlády na čele Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Jozef Holjenčík to vidí inak. Na stretnutiach s odbornou verejnosťou sa vôbec netají odporom k obnoviteľným zdrojom.
Holjenčík už pripravuje aj zvýšenie poplatku za takzvaný G-komponent, teda poplatok za pripojenie do distribučnej siete. Na viac ako trojnásobok. Pripomienkovacie konanie pre toto opatrenie bolo pre istotu skrátené a pri zmene chýba akákoľvek analýza či odôvodnenie.
Takto zásadné zvýšenie pritom môže byť existenčným problémom aj pre existujúce zelené zdroje, ale najmä zásadne demotivuje pripájanie tých nových. Takže plány vlády vyzerajú asi tak, že síce o 20 rokov budeme mať možno jadrovú elektráreň, ale to za cenu toho, že zajtra nebudeme mať fotovoltiku alebo inú zelenú energiu.
Obmedzovanie obnoviteľných zdrojov energie sa nedeje prvýkrát. Už okolo roku 2010 vláda najprv zagarantovala ceny svojim blízkym podnikateľom v zelenej energetike a potom zastavila napájanie nových obnoviteľných zdrojov. Aj preto sa dnes musíme zamýšľať nad výstavbou nových reaktorov.
Jadrová energia je spoľahlivá a jej budovanie môže mať pre Slovensko prínos. Otázkou však ostáva, či Slovensko v súčasnosti potrebuje takýto megaprojekt. Či sa nedajú zdroje minúť efektívnejšie v oblastiach, kde je to oveľa akútnejšie.
Veríme, že to možné je, len to chce snahu hľadať efektívne riešenie a ustúpiť trochu od myslenia v rovine megalomanských projektov.
