Udalosť týždňa
Posthandlová. Vyhlásiť zo skrumáže bizarností a neuveriteľností jeden jav, jednu skutočnosť, jeden moment za dlhodobo najpodstatnejší a „trvalo udržateľný“ si možno trúfne docent z katedry veštenia na univerzite Dubčeka. Autor – nateraz – nie.
Čisto intuitívne však dáva hlas kajaniu sa, takpovediac sebaviktimizácii ehm, demokratickej mienky. Hromadné prebudenie pocitov (spolu)viny u ľudí, ktorí – pozor, metafora – v Handlovej nikdy neboli, nevyzerá i „kolaterálne“, mimochodne.
Rozumejme sa; uznesenie NR SR o Ficovi je viac než ďalší panel, je to celé nové poschodie pri budovaní alternatívnej reality. V zmysle, že systémová a nesystémová (antisystémová) verejnosť a politika sú zodpovedné v rovnakej miere – jedna k jednej! – za verbálne i fyzické ataky, násilie, respektíve iniciovanie.
Pri spomienke na „americkú k...“ a veľa takmer rovnakého si môžete pretierať oči, uši i iné orgány. Len treba vedieť, že – odborne, medicínsky – odpájanie čelných lalokov od ostatného mozgu je neodmysliteľnou súčasťou aranžmánu. Aranžmánu, ktorý ak rovno nepísali (nie, dvaja sú už po smrti), tak musel vypadnúť z oka troch izraelských poradcov Orbána. (Z 80 percent zodpovedných za hlúpnutie Maďarska.)
Potenciálne ďalekonosná je zvýšená pravdepodobnosť takého establishmentu v Bruseli po európskych voľbách, ktorý si nezachová odstup, triezvosť a kritické myslenie. A nechá voľný priechod takým „bezpečnostným“ a ďalším opatreniam, že Fico IV dokáže, čo nezvládli Orbán a Kaczyński. Čiže vyhnúť sa konaniam a sankciám za to isté, eventuálne ešte horšie než to, čo napáchali na právnom štáte a demokracii dvaja vyššie menovaní.
Chybný krok
Zatykač na Netanjahua. Názorom na túto žiadosť hlavného haagskeho prokurátora stojí autor v zákryte s Bidenom, Fialom, Sunakom, Nemeckom a spol. To asi neprekvapí nikoho, hodnotenie vlastnými slovami si radšej odpustí, keďže v dnešnej, zvlášť po Handlovej takej pohnutej atmosfére by sa novinári nemali dopúšťať dehumanizácie. Takže radšej otočka na klasický objekt kritiky.
Tým, že naťahoval Rafah aj svetovú verejnú mienku, si za komplikáciu,, ktorá mu sťaží presuny z Tel Avivu, môže Netanjahu sám. Skutočnosť, že nenariadil „gag order“ (zapchať ústa) dvom vládnym extrémistom, sa objavila aj medzi argumentmi súdu, ktorý výpady Ben Gvira a Smotriča (ozaj ďaleko) za čiaru identifikoval ako možné vyzývanie na genocídu.
To je pekne pritiahnuté za vlasy nielen z dôvodu, že jeden aj druhý majú k vojnovému kabinetu, ktorý rozhoduje – pozor, zveličenie – zákaz priblíženia na 5 kilometrov. Ešte pritiahnutejšie je to preto, lebo nenávisť k Židom a zničenie Izraela („from the river to the see, Palestine will be free“) – čiže žiadne dvojštátne riešenie! – stojí v curriculu základného vzdelávania v Gaze.
(Aha – na lepší vtip cez slzy než „Palestine will be free“ si autor nespomína. Vláda Hamasu v Gaze je čistá totalita. Po Severnej Kórei zrejme najbrutálnejšia na zemeguli.)
Mediálne okienko
Cez komfortné, veľké francúzske okno príležitosti na prijímanie kontrarevolučnej legislatívy, cez ktoré sa už dá aj dovidieť do smutnej budúcnosti, sa tlačia aj nové mediálne situácie.
Moc si ich síce ešte (zrejme, autor netuší) nevyžaduje priamo, ale viete, moderátor či médium, ktoré si čím skôr nevstúpi do svedomia a neurobí (poctivú) sebakritiku, ďalšiu príležitosť možno už nedostane.
Napríklad program „Král na ťahu“ už aj zavádza nový model televíznej diskusie. Keďže je čas zmierovania, opozíciu netreba – ešte by sa v štúdiu hádala! Takže po novom je formátom názorovej plurality „za vládu Kaliňák“, „za parlament Žiga“ a „za políciu Šutaj Eštok“.
Vynikajúce. Pozornosti by nemalo ujsť, že po internacionálnej pomoci Varšavskej zmluvy sa plná normalizácia v médiách začala až takmer o rok. („Plná“ podčiarknuté.) Veľmi dobre.
Iná skúsenosť zo stredy hovorí, že na impulze Handlovej sa zbližuje a vzniká veľkopopulistická koalícia „slovenskej sociálnej demokracie“ a (dosiaľ prevažne) antificovského konzervativizmu. Na spoločných naratívoch „diktát jedinej pravdy,, ani milimeter sa nemôžete odchýliť“, „všetky strany sú demokratické“, „ľudia vedia, že pravda je zložitejšia“ (a veľa podobného) budujú k sebe cesty.
V kríži, nad krížom aj pod krížom chápu, že v jednote je sila je víťazné krédo aj v boji proti liberalizmu. Napokon, nové ráno zažívajú aj vysoko investigatívne otázky. Napríklad: „Pán Žiga, čo poviete premiérovi, keď ho stretnete?“
Konšpiračný hlásnik
Handlová je poučná aj ako (vysoká) škola kritického myslenia, keďže neprerazili a neujali sa žiadne konšpiračné teórie. Veľmi správne. Napokon, príkladov, ako to s konšpiráciami bolo, sú plné dejiny.
Napríklad konšpiráciu, že poľské elity vyvraždili v Katyni Rusi (a nie Nemci), museli dlho vyvracať Stalin, Chruščov i Brežnev. Podobne konšpiráciu, že sa potopila ponorka Kursk a v nej zahynula celá posádka, dôrazne a viackrát dementovali Putin, Peskov i Zacharovová. To isté Goebbels, ktorý (dlho po poprave Dimitrova) musel opakovane bojovať a čeliť konšpiratívnym scenárom, že Reichstag si podpálili sami Nemci. No toto?
A úplne obrovskú konšpiráciu, že v Černobyle vybuchol reaktor a rádioaktívne mraky sa preháňajú cez pol Európy, mesiace vyvracal taký (nemenší) šampión „glasnosti“ a pravdy ako Gorbačov. Dalo by sa ešte pokračovať, ale aj z tohto zúženého prehľadu je zrejmé, že dôveryhodné, pravdivé a nekonšpiratívne sú vždy a jedine vysvetlenia a interpretácie vládne, oficiálne, úradné.
Zvlášť na Slovensku to platí úplne do bodky, keďže o pravdovravnosti, úprimnosti, nezaujatosti, dôveryhodnosti Kaliňáka, Šutaja Eštoka, Gašparov a spol. tu nepochybuje nikto. Áno, je to triumf kritického myslenia na Slovensku, čoho dokladom je i veľké hromadné porozumenie žiadosti Šutaja Eštoka: „Prosím médiá, ktoré začínajú vymýšľať konšpiračné teórie, o striedmosť.“
