Autor je prekladateľ a publicista
Som taký starý, že si pamätám, ako začiatkom roka 2006 spadlo lietadlo so slovenskými vojakmi vracajúcimi sa z Kosova.
A som taký starý, že si pamätám, ako vtedajší minister obrany Juraj Liška oznámil demisiu. Pamätám si to preto, ako pri tom vyzeral: vnímal to ako obrovskú tragédiu, ktorá ho hlboko zasiahla.
Nerozprával vtedy o tom, kto za to môže. Nehľadal kľučky a nevyhováral sa. Najpokornejším možným spôsobom oznámil, že odstupuje. A urobil to napriek tomu, že za tragédiu nemohol a nič s ňou nemal.
Vyvodil však osobnú zodpovednosť, lebo áno, presne to sa od vás v takýchto tragických chvíľach čaká. Nemáte vysvetľovať. Nemáte sa hádať.
Máte s pokorou reflektovať, čo sa stalo. Taká je, alebo by aspoň mala byť, politika. A ak sa vám to nepáči, tak do nej čo? Tak do nej nechoďte.
Je pochopiteľné, že si to minister vnútra Matúš Šutaj Eštok nepamätá; mal vtedy osemnásť rokov. Od atentátu na Roberta Fica však prešli takmer dva týždne, takže azda už je aj čas položiť si nejaké otázky.
To, čo sa od atentátu deje, totiž nedáva žiadny normálny zmysel a niekto by to už hádam mal povedať.
Ako sa upokojuje situácia
Na jednej strane máme Juraja Lišku. Na druhej strane máme Matúša Šutaja Eštoka.
Juraj Liška odstúpil, lebo mohol a chcel. Matúš Šutaj Eštok neodstúpi, lebo nemôže a ani nechce. Keby totiž odstúpil, pripustil by zlyhanie a už by nemal funkciu. A hlavne by sa niekto mohol pýtať, či má byť šéfom Hlasu.
Dobré ráno: Prežije Hlas s Eštokom na čele? Čítajte Okrem toho neodstúpi, lebo vlastne nikto nič nepokazil. Keďže nikto nič nepokazil, nie je dôvod vyvodzovať politickú zodpovednosť. Zároveň sa stalo niečo extrémne vážne a hrozí nám vraj občianska vojna. A niekto asi aj niečo pokazil. Ale zase nie až tak. Alebo ako.
