Autorka je sociologička
Nie je to prvý a zrejme ani poslednýkrát, keď polarizácia spoločnosti prispela k násilným činom.
Stále je tu však možnosť, že sa spoločnosť poučí z histórie alebo využije výskum na zníženie napätia medzi nami.
Zhoda, že sa nezhodneme, ale bez násilia
Príkladom deeskalizácie násilia v uliciach boli Dialógy o interrupciách v Bostone. Išlo o reakciu na smrteľnú streľbu v roku 1994 na dvoch miestnych klinikách poskytujúcich interrupčnú starostlivosť.
V tom čase bola krajina v otázke interrupcií hlboko polarizovaná, otriasala sa násilnými protestmi a vraždami prominentných lekárov, ktorí vykonávali interrupcie.
Šesť ženských aktivistiek za a proti interrupčným právam iniciovalo dialóg v nádeji, že sa im podarí zmierniť násilie.
Čoskoro zistili, že ich morálny svetonázor predstavuje dve nezlučiteľné filozofie.
Tri účastníčky na strane „pro-life“, ako sa rozhodli nazývať, boli praktizujúce katolíčky. Životné rozhodnutia robili na základe svetonázoru, že existuje jedna pravda vedená ich vierou o morálnych právach a neprávostiach.
Naproti tomu ženy na strane „pro-choice“, ako sa nazvali, uviedli, že uznávajú rozmanitosť osobných presvedčení a pri životných rozhodnutiach zvažujú mnohé okolnosti.
Napriek tomuto neprekonateľnému rozdielu si účastníčky dialóg vážili. Cenili si rozhovory s ľuďmi, s ktorými sa predtým stretávali len prostredníctvom mediálnych správ.
Negatívne stereotypy každej strany postupne nahradilo väčšie porozumenie a rešpekt k druhej strane.
Rehumanizácia viedla k pozitívnym výsledkom – účastníčky prestali s hanlivým označovaním druhej strany, spoločne vyzývali na nenásilné spôsoby zmeny a nariadili svojim organizáciám, aby sa k ľuďom v druhom tábore správali s rešpektom.
Depolarizácia sa začína mimo politiky
Možnosť depolarizácie na sociálnych sieťach aj v iných prostrediach ponúka vedecký experiment Duncana Wattsa.
Jeho výskum stavia na poznaní, že skupiny priateľov sa rozhovorom o politike často vyhýbajú, ale vzájomný rešpekt v takýchto skupinách môže viesť k umierneným politickým postojom.
Cieľom experimentálnej štúdie Duncana Wattsa bolo zistiť, či sa otvorenosť pozorovaná v skupinách priateľov môže vzťahovať aj na interakcie medzi politicky odlišnými skupinami ľudí a či by to mohlo viesť k depolarizácii.
V prvej fáze experimentu účastníci odpovedali na otázky o svojich nepolitických atribútoch, ako sú záľuby či demografické charakteristiky, a potom o svojich politických postojoch ku konkrétnemu politickému problému.
V druhej fáze boli účastníci náhodne spárovaní na základe nepolitických podobností a politických postojov. Nakoniec mali ohodnotiť svoj pocit blízkosti so spárovaným človekom a opätovne prehodnotiť svoje politické názory.
Kľúčovým zistením bolo, že silnejší pocit blízkosti medzi ľuďmi zvýšil pravdepodobnosť zmiernenia politických názorových rozdielov o šestnásť percent.
Zvýšený pocit blízkosti cez nepolitické atribúty tak môže podporiť otvorenosť k protichodným politickým názorom. Tento poznatok spochybňuje predchádzajúce zistenia, ktoré naznačovali, že takéto výmeny protichodných názorov posilňujú zakorenené názory.
Zistenie by sa dalo využiť aj na zmiernenie politickej polarizácie na sociálnych sieťach. Vhodnou intervenciou, napríklad úpravou algoritmov, by sa dali spojiť ľudia zo znepriatelených politických táborov.
Zdôraznila by sa však pritom prioritne ich nepolitická spriaznenosť, ako sú spoločné koníčky, členstvo v nepolitických záujmových skupinách či demografické charakteristiky.
Využila by sa tým dynamika podobná medzi priateľmi a sociálne siete by mohli odčiniť to, čo vo veľkej miere aj zapríčinili.
Alternatívou je aj to, že sa budeme urážať do nemoty, v čom nám výrazne pomôžu politickí súperi.
Prácu médií a kritiku budeme považovať za osobný útok a kričať zakaždým, keď nám budú klásť nepríjemné otázky.
Odstavíme nepríjemných novinárov a politické debaty prerobíme na monológ bez kritickej reflexie.
Aj tak sa dá: bez dialógu, bez rešpektu, bez porozumenia. A vieme, kam to môže viesť.
