Autor je právnik a člen strany Demokrati
Úprimne sa teším, že zdravotný stav predsedu vlády sa zlepšuje, pretože útok naňho je neprijateľný. Útok na predsedu vlády je neprijateľný v každej demokratickej krajine.
Je však zvláštne, čo po útoku na predsedu vlády robia jeho kolegovia vo vláde, a najmä to, ako komunikujú.
Ide o princíp a dôveru
Už nie je reč o tom, čo sa stalo, ani sa objektívne neinformuje verejnosť. Začal sa zápas o interpretáciu toho, čo sa stalo a kto za to môže.
Kým Robert Kaliňák a Matúš Šutaj Eštok majú odpoveď takmer instantne na všetko, my nie. Naopak, vo verejnosti zostávajú otázky, ktoré podrývajú dôveru. Obávam sa, že je to snaha o psychologické umlčanie oponentov. Vždy, keď sa niekto ozve a pýta sa, vládni predstavitelia odpovedia: „Na Fica strieľal starý chlap, ktorý s niektorými krokmi vlády nesúhlasil!“
Začnem malou, ale vlastne veľkou vecou. Možno to znie pre niekoho zvláštne alebo si povie, že robím z komára somára. No ide o princíp a dôveru.
Prečo o zdravotnom stave predsedu vlády neinformuje lekár, ktorý ošetruje premiéra, alebo šéf lekárskeho tímu?
Namiesto toho vidíme Roberta Kaliňáka v tričku, ktorý sa miestami tvári ako Rambo po boji, ako vyslovuje on, právnik a minister obrany, lekárske závery. Veď v nemocnici sú konkrétni ľudia, zodpovedný ošetrujúci lekár alebo lekárka, prednosta a primár, konzílium. Ľudia, ktorí konkrétne zodpovedajú za liečbu premiéra a majú zákonné povinnosti, tak vo vzťahu k pacientovi, ako aj k verejnosti (v širšom zmysle slova).
Keď bol hospitalizovaný český prezident Miloš Zeman, nekomunikoval riaditeľ nemocnice, ale hlavný ošetrujúci lekár. A ak to nebolo jasné, dostal dvadsať otázok, aby bolo úplne zrejmé, čo sa deje a kto vedie krajinu.
Napríklad by nám lekári, nie Kaliňák, mohli verejne zodpovedať otázky: Je premiér Fico pri vedomí? Podpisuje dokumenty? Funguje mu dobre myseľ?
Tieto otázky nie sú útok, naopak, je to úplne legitímne zisťovanie, pretože štát nie je Robert Fico. On je premiér, ktorý je hospitalizovaný, a štát musí fungovať napriek tejto udalosti, ktorá je objektívne zlá.
Predstavte si, čo by sa dialo, keby bol postrelený napríklad nemecký kancelár, odpovedal by nejaký minister, lekár by tam ani nebol a nemecká verejnosť by ani nevedela, čo vlastne kancelárovi je...
Minister by mal vážny problém a najmä by si to nikdy nedovolil. Už spomínané Česko ukázalo, že všetko má svoje hranice.
A buďme ticho
Toto sú príliš vážne veci, ide o štát a jeho bezpečnosť a najmä vedenie štátu a dôveru ľudí v štát. To, ako komunikuje minister Kaliňák, ktorý nie je lekár, nepridáva na dôvere. Lekári majú svoju etiku a prirodzene vzbudzujú dôveru.
Kaliňák komunikuje ako politik, ktorý aj v tejto udalosti vidí politický cieľ, lebo koniec koncov je politik, nie odborník.
Rovnako sa možno pýtať, prečo o vyšetrovaní a všetkých krokoch hovorí Šutaj Eštok. Miestami tára, čo len chce, inak je vraj komunikačné embargo na vyšetrovanie. Policajný prezident Solák tam stojí, akoby nevedel slova povedať. Generálny prokurátor Žilinka sa tam ocitol a nepovedal nič.
Šutaj Eštok mal povedať len dve slová: „Prepáčte, odstupujem.“ Tvári sa, že garantuje bezpečnosť. Čo však garantuje, keď „neochránil“ vlastného premiéra?
Kto vyšetruje útok na predsedu vlády, kto je šéf tímu, kto to dozoruje, kto sú elitní členovia? Aký je ich background? To sú normálne otázky. Nie útok.
Totiž po prvých dňoch šoku, ktorý bol prirodzený, vláda začala útok na Roberta Fica využívať ako nástroj svojej propagandy. Nekomunikuje lekár, nekomunikuje polícia, ale vládni politici masírujú verejnosť svojimi verziami a tvrdeniami, ako ideme obnoviť demokraciu.
Čím? Tým, že budú viac kontrolovať ľudí (už ohlásili nové zákony)? Tým, že budú všade hľadať vinníka a posielať ľudí, aby sa pozreli do zrkadla?
Najnovšie podľa pána Richtera za útok môže čiastočne aj prezidentka. To naozaj? Aj politický boj a najmä komunikácia majú svoje hranice.
Strieľať je neprijateľné, ale burcovať ľudí tvrdením, že prezidentka je americká..., je v slušnej spoločnosti červená karta.
Samozrejme, nikto Robertovi Ficovi nepraje a ani neprial to, čo sa mu stalo. Už sa však prestaňme sami bičovať a potom sa nechať bičovať Kaliňákom a spol., ktorí priamo alebo nepriamo hovoria, že to je naša chyba a len „my za to môžeme“ a oni nám to predsa hovorili, len „my sme nepočúvali“.
O normálnu komunikáciu vláda nemá záujem. Má záujem, aby sme boli ticho. Dnes však, naopak, treba otvorene a priamo hovoriť a pýtať sa.
Dnes je čas na ostražitosť, pretože presne takéto situácie sú často zneužívané na postupný prechod k policajnému štátu.
