Svetové ekonomické fórum označilo hoaxy a dezinformácie za najväčšie globálne riziko v krátkodobom aj v dlhodobom horizonte. Slovensko má tragicky hmatateľnú skúsenosť s dôsledkami hoaxov vo sfére zdravia aj zahraničnej politiky.
Ešte stále si však neuvedomuje, čo sa stane, keď začnú prenikať aj do umenia a kultúry.
Ako to už s hoaxmi býva, vždy je na nich maličký kúsok pravdy. Potom ho stačí voľne doplniť, zdeformovať alebo okolo neho vytvoriť bohapusté klamstvo.
Zoberme si poslanca Romana Michelka, ktorý aj v samotnom finále potrebuje demonštrovať, aké príšerné umenie FPU podporuje. Povie teda, že istá umelkyňa s podporou fondu vystavila „obsraté, osemenené a okrámované posteľné plachty“. A neklame úplne. Výtvarníčka totiž naozaj vystavila posteľnú bielizeň.
Jemné florálne motívy však na tieto kusy textilu odtláčala pomocou štiav zo šafranu, ibišteka, vína či orechov. A tak kým umelkyňa vytvorila jemné dielo, v ktorom sa spája ľudská intimita s prírodou a pre ktorého pochopenie treba vnímať detail, predseda parlamentného výboru pre kultúru o ňom vulgárne a nepravdivo hovorí ako o nechutnosti plnej ľudských výlučkov.
Urobil to preto, aby o skazenosti FPU presvedčil ešte nerozhodnutých poslancov.
Ako ďalší príklad poslúži bývalý minister práce Milan Krajniak, ktorému prekážalo, že v jednom z bratislavských kostolov sa odohrali akcie s istým LGBT+ podtextom. V tomto prípade je dôležité slovo kostol. Krajniak ako rozhľadený človek a praktizujúci katolík pritom bezpochyby vie, že kostol klarisiek bol odsvätený pred vyše sto rokmi a je teda rovnakou sekulárnou budovou ako kultúrny dom v Lefantovciach.
Hoaxy najhrubšieho zrna šíri aj pseudokresťanská stránka Christianitas, ktorá sa rozhorčuje už nad druhou inscenáciou v SND. Pri inscenácii Blázni z Valencie, ktorá ešte ani nemala premiéru, používa prvotriedny konšpiračný slovník v štýle „to nemôže byť náhoda“.
Podobných príkladov, ktoré na posudzovanie či skôr kádrovanie umenia používajú klamstvá, by sme za posledné mesiace našli mnoho. A mohli by sme sa nad nimi pokojne iba smiať. Lenže skúsenosť nám, žiaľ, veľmi jasne ukazuje, čo sa udeje, keď necháme dezinformáciám voľný priebeh.
A práve dnes máme ministerku, ktorá hovorí o tom, že táto dekadencia nemá v našej kultúre miesto. Keď sa naposledy vo veľkom hovorilo o úpadkovom a skazenom umení, vznikla výstava Entartete Kunst. Písal sa rok 1937 a zvyšok už poznáme.
