Autorka je spisovateľka
Fúkal vietor a do očí mi padala svetlá ofina, no vytrvalo som držala hlavu hore a dívala sa do tmy. Ak som chcela vidieť polárnu žiaru, bolo treba vydržať.
Mrzelo ma, že neviem žiť pomalý život, nemám dostatok vôle na hodinu či dve ničnerobenia, nedokážem len tak nezamestnávať myseľ a radšej pôjdem spať, ako by som takto vyčkávala.
V ten večer ma polárna žiara nevidela a ani v nijaký nasledujúci. Strávila som päť týždňov na severe Nórska, navyše v zime, a neviem, aké to je vidieť na oblohe horiaci líščí chvost. Tak volajú žiaru vo Fínsku – fire fox.
Podľa fínskej mytológie behali líšky po nebesiach tak rýchlo, že sa ich huňaté chvosty dotýkali hôr, vznikali iskry a tie osvetľovali noc. Iná verzia tvrdí, že líšky chvostmi strhli záplavu snehových vločiek a zachytávajúc mesačné svetlo vytvorili polárnu žiaru.
Na sever som prišla pre literárnu prácu, nie za žiarou, no keď už som tam bola, nenapadlo mi nechcieť ju uvidieť. Nevidela som ju ani v zime, ani v lete, ani v Nórsku, ani vo Fínsku a ani tu, doma. Polárna žiara žiari tam, kde nie som. Čím viac príležitostí som prepásla, tým viac som ju začala skúmať – teoreticky. Totiž, ten minulý rok, bolo to na Lofotoch.
Neďaleko sa ubytoval človek, ktorý prišiel fotografovať zázračné svetlo. Robím to každý rok, povedal. Asi je to skutočne výnimočný zážitok, ak ho niekto vyhľadáva opakovane. Mal tam svoje špeciálne miesta, odkiaľ ju pozoroval, večer sa vytratil a ráno mi ukazoval fotografie. Pre krásu tých záberov som sa usilovala nezaspať, ale nepodarilo sa a žiara mi, deň za dňom, unikala.
Každý severský národ má vlastné interpretácie vzniku javu aurora borealis. Podľa Dánov žiaru vytvárajú labute, pretože sa sporia o to, ktorá zaletí ďalej na sever, ibaže cestou uviaznu v ľade, umierajúc mávajú krídlami a vytvárajú tak to neuchopiteľné nádherné svetlo.
Švédi majú aj na rozprávkovú scenériu praktické vysvetlenie, svetlo polárnej žiary je vraj odraz húfov sleďov. Pre ich predkov to bol prísľub dobrého úlovku, a teda prežitia. Ale nie všetky mýty sú k aurore priaznivé. Najkrajšou sa mi zdá zelená žiara, no najvzácnejšie sú vraj červené a fialové odtiene.
Aj pred storočiami sa tieto výnimočné obrazy zjavovali nad hlavami Stredoeurópanov vo Francúzsku či v Taliansku a vždy ich považovali za predzvesť zlých udalostí. Červené plamene sú krv. Aj niektoré indiánske kmene v Severnej Amerike vysvetľovali červené svetlo na oblohe ako obraz padlých bojovníkov. Tak som teda žiaru nikdy nevidela, a predsa som o nej, už dávnejšie, napísala knihu.
V románe Muž z jamy a deti z lásky zmenil jediný pohľad na žiaru život hlavnej postave. Lenže ešte je tu rímska mytológia. V nej je Aurora bohyňou úsvitu. Jej brat je bohom slnka a sestra bohyňou mesiaca. Aurora jazdí na svojom koči po oblohe tesne nadránom a kropí zem rosou.
Keby som naozaj bola chcela vidieť žiaru, podarilo by sa mi to. Termínom mauvaise foi označil J. P. Sartre situáciu, keď prijímam nejakú hodnotu pre tlak väčšiny. Nekopírujem svoju vôľu a vzdávam sa suverenity, možno tomu hovoriť aj sebaklam či nečestnosť. Tvárim sa, že žiara mi uniká, ale v skutočnosti som nevynaložila úsilie potrebné na to, aby som ju videla, čiže mi na nej až tak nezáležalo.
Tak je to. Každé ráno musím vytvárať novú cestu, aj keď Aurora už pokropila a stačilo by len siať, stačilo by len vstať a ísť. Hádže mi k nohám vždy nový kus využiteľného času, ale často s ním nenarábam prospešne. Občas sa to volá lenivosť a občas sloboda.
