Autorka je redaktorkou českého Denníka N
Tá stavba vyzerá ako vesmírne centrum. Ako orlie hniezdo, z ktorého sa na hlavné mesto Gruzínska Tbilisi pozerá strážca stáda. Stojím neďaleko v nemom úžase a pripadám si maličká, bezvýznamná. Ako v katolíckom chráme.
Toto sídlo patrí najbohatšiemu Gruzíncovi Bidzinovi Ivanišvilimu, známemu tiež ako Boris Grigorievič Ivanišvili. O ňom aj jeho sídle kolujú legendy a mnohé sú asi pravdivé ako tá, že sídlo navrhol slávny japonský architekt. Všeličo možno odhaliť aj pohľadom zvonka.
Napríklad, čo sa deje v mysli človeka, ktorý chce mať nielen drahé auto, palác, lietadlo, ale aj vodopád! Vodopád, ktorý svojou prirodzenosťou nemôže patriť jedinej osobe. Bidzina svoj vodopád má. Dá sa dokonca vypnúť, podľa toho, ako si pán domu praje.
Poľské mlieko za tri eurá
Šesťdesiatosemročný gruzínsky oligarcha založil stranu Gruzínsky sen, ktorá je pri moci (aj vďaka nemu a jeho veľkorysej finančnej podpore) už dvanásť rokov. Chvíľu bol premiérom, potom zistil, že to nie je preňho, a stal sa „len“ otcom zakladateľom, mužom v pozadí. Mecenášom, radcom a občasným glosátorom. Naposledy na veľkom provládnom mítingu v Tbilisi obvinil Západ, že vyvoláva vojny, zaťahuje do nich Gruzínsko a pošliapava tradície.
Bidzina Ivanišvili je najvplyvnejšou osobou v Gruzínsku bez toho, aby mal akúkoľvek funkciu. Lusknutím prstov mohol ukončiť vnútropolitickú krízu. Stiahnuť hlúpy zákon o zahraničnom vplyve, ktorý nechce ulica, študentstvo, opozícia ani prezidentka a hlavne EÚ a USA, vysvetliť európskym politikom, aby prestali tlačiť na pílu a uvedomili si, kde Gruzínsko leží a s kým susedí. A potom sa už len kochať pohľadom na mesto zo svojho sídla.
On nie. Vzhliada zvrchu na domovy ľudí, ktorí podľa štatistík poberajú v priemere 1804 lari, čiže 670 amerických dolárov, a ich predstavy o živote sú mu cudzie. Každý deň sa lopotia pre kus chleba. Aká geopolitika môže vzklíčiť v ich hlavách? Prečo by mali o niečom rozhodovať?
Po prílete do Gruzínska si idem kúpiť kávu a mlieko, bez ktorého ju nedokážem piť, a užasnem rovnako ako pri pohľade na súkromný vodopád, padajúci na povel jediného muža. Liter mlieka v supermarkete stál tri eurá. Mlieko bolo z Poľska.
Na druhý deň ma známi odvedú na trh. Kúpim si liter kravského moku za pár lari, v prepočte asi za štyridsať centov. Chodí ho sem predávať pani z neďalekej obce. Má kravu a strieda sa so susedmi, ktorí majú tiež kravu. Nie, nikto ho od nich nevykupuje, nestáča do obalov, nevyrába maslo či syr. Žijú sami pre seba, pestujú to, čo potrebujú, a prebytky predajú na trhu. Za to si kúpia mobilné telefóny, bez ktorých sa nedá žiť, a oblečenie módnych značiek made in China.
Vidly namiesto diskusie
Nie je dobrý hospodár ten, kto si nechá postaviť vodopád na pokyn a nepremýšľa o tom, že lepšie ako voziť mlieko z Poľska či dokonca z bojujúcej Ukrajiny by bolo využiť gruzínske kravy. A gruzínske ruky a množstvo nezamestnaných gruzínskych mužov, ktorých vidím posedávať na uliciach hlavného mesta, hrať stolové hry, pokukovať, mudrovať a lamentovať.
Nepáči sa im zákon o zahraničnom vplyve, známejší ako zákon o zahraničných agentoch. Predpis, podľa ktorého sa musí každá organizácia či inštitúcia, ktorá dostáva zo zahraničia viac ako dvadsať percent príjmov, označiť ako zahraničný agent. Zároveň ju bude štát registrovať a sledovať.
Rusko už pomocou svojho zákona o zahraničných agentoch dokázalo dostať mnohých intelektuálov za mreže alebo vyštvať do emigrácie. V Tbilisi sa obávajú, že sa gruzínska vláda nechá inšpirovať Kremľom.
Gruzínci proti zákonu protestujú, politici sa hádajú a bijú v parlamente, Bidzina sedí vo svojom orľom hniezde a pozoruje ten zmätok.
Nie je to len honosná vila v modernistickom štýle z ušľachtilého kovu, skla a prírodných kameňov. V rozľahlom objekte je aj súkromné Ivanišviliho biznis centrum. V ňom sa rodia nápady, ktoré ho udržujú na vrchole gruzínskeho potravinového reťazca.
Bez bazéna, samozrejme, nemôže byť dom domom, palác palácom. Rovnako k bontónu východných oligarchov patria početné fitnescentrá, telocvične, po ktorých by hociktorá škola natiahla ruku, športové sály, kde by sa dala nacvičovať spartakiáda.
Nekonečné spálne, prijímacie izby, jedálne a odpočivárne. Pravdaže, nesmie chýbať heliport. Taký oligarcha musí byť na všetko pripravený. Na cestu na dovolenku, kedy sa mu zachce, ale aj na útek, keby náhodou ulica namiesto vlajok EÚ vzala do ruky vidly.
Európania, neznalí kaukazského bontónu, robia, čo môžu, aby nakoniec vidly, nie diskusia, boli to, čo v Gruzínsku rozhodne.
Kto ochráni Tbilisi pred Rusmi?
Vzhľadom na geografickú polohu Gruzínska by bolo prozreteľnejšie, keby sa Európska únia zhostila úlohy mediátora. To sa naozaj nerobí tak, že do Tbilisi prídu poslanci, senátori a ministri zahraničných vecí najrôznejších štátov (vrátane Česka) a nadšene bežia pred parlament, aby pred demonštrantmi zasvätene hovorili o boji za slobodu, zaspievali si Ódu na radosť a od dojatia uronili pár sĺz, lebo doma im už dlho nikto tak nadšene netlieskal.
Žeby toto bola prezieravá diplomacia? Žeby takéto správanie malo viesť ku konsolidácii gruzínskej spoločnosti, nájdeniu kompromisu a spoločnej cesty do Európy?
Dav mladých Gruzíncov šalel nadšením nad odhodlaním a statočnosťou európskych politikov. Lenže stačí, aby ruské tanky stojace na okupačnej línii štyridsať kilometrov od Tbilisi naštartovali motory, a o vojenskej pomoci kaukazskému susedovi Ruska by sa začalo dlho a vášnivo diskutovať na početných konferenciách, schôdzkach, zasadnutiach vlád a parlamentov. Hlasovalo by sa, vetovalo, sľubovalo, horekovalo, čo to agresívne Rusko zase vyviedlo... A to by bolo všetko.
Bidzina Ivanišvili má heliport. Ten by na príchod ruského agresora nečakal. Ak s ním nie je už dávno dohodnutý, že by ho nechal v pokoji ďalej zarábať miliardy.
Neviem, či má Bidzina zbalený evakuačný kufrík a čo si doň dal. Všetky jeho záľuby by sa do helikoptéry rozhodne nezmestili.
